Teorie výchovy
POZNÁMKY: TEÓRIA VÝCHOVY-zimný semester 26.2.2011
Literatúra: Jiři Pelikán : Výchova jako teoretický problém, Ostrava, Amosium servis 1995
Miron Zelina: Teórie výchovy alebo hľadanie dobra, Bratislava SPN , 2004
Ján Danek, Výchova ako súčasť života. Teória a prax, Trnava UCM 2007
Ján Danek: Podstata a význam výchovy, Trnava UCM 2011
Teória výchovy je vedná disciplína pedagogiky, ktorá je zameraná na riešenie aktuálnych otázok výchovy, čo znamená že rozpracováva teoret. prístupy k výchove, analyzuje vých. možnosti z hľadiska kontaktu vychovávaného, vychovávateľa a spoloč. prostredia a rozpracováva aktuálne princípy, formy, metódy a prostriedky výchovy. Je to teoretická disciplína, poskytujúca aj podnety pre praktickú realizácia výchovy. Je vedľa všeob. pedag., všeob. didaktiky, dejín pedagogiky, špec. pedagogiky, porovnávajúcej pedag., metodológie pedag., a sociálnej pedag. Pod pojmom teória výchovy vnímame skupiny alebo súbory všeob. predpokladov alebo koncepcií, ktoré objasňujú priebeh jednot. procesov alebo fungovanie jednot. inštitúcií. V súvislosti s teóriou výchovy sú objasňované procesy výchovy a vzdelávania , ktoré sú realizované v podmienkach konkrétnych vých. inštitúcií./ v podmienkach škôl, rodín, podmienkach voľno časových zariadení, nábož., šport. organizácií/. Akademik prof. Vojtech Filkorn na konto teórie uvádza , že teória je vyvrcholením a cieľom vedeckej činnosti s úlohou vyjadriť podstatu skúmanej oblasti v nadväznosti všetkých jej javov. Teória výchovy jednoznačne rozpracováva podstatu vých. javov , stanovuje možnosti vých. prístupov na základe stanovených cieľov. Predmetom teórie výchovy čiže podstatným záujmom tejto vedeckej disciplíny je výchova. Vzhľadom na rozmanitosť, mnoho-dimenzionálnosť a historické ovplyvňovanie výchovy existuje viacero teórii výchovy, ktoré majú rozdielne východiská pre výchovné pôsobenie, ale spoločný cieľ, ktorým je vychovaná, kultivovaná, zodpovedná osobnosť.
Osobnosť je charakterizovaná ako súhrn spoločenských, individuálnych možností a predpokladov jednotlivca, ktoré sa ako celok prejavujú v každodennej činnosti konkrétneho človeka. Kultivovaná osobnosť je osobnosť s konkrétnymi vedomosťami, správaním , ktorá sa zaujíma aj o možnosti zmien v jej bezprostrednom okolí. Kultivovaná osobnosť prejavuje snahu o ústretové riešenie vzťahov s inými ľuďmi, aktivizuje sa, prejavuje snahu a preberá zodpovednosť.
Podľa prof. Kováča osobnosť rozdeľujeme do troch skupín:
1. osobnosti rudimentálne - jednoduché, ktoré sa zameriavajú na uspokojenie svojich sociálnych a biologických potrieb
2. osobnosti a pozícií /osobnosti, ktoré sa vedia prispôsobiť/
3. kultivované osobnosti - sú osobnosti, ktoré so záujmom o vlastnú aktivizáciu v prostredí, o využívanie vlastných poznatkov, zapojenia sa do sféry samostatného myslenia a hľadania ako existujúce skutočnosti meniť k lepším podmienkam /rada sa angažuje, zapája do diania/
Podľa prof. Zelinu poznáme 5 teórií výchov, ktorými sú:
1. reflexívno-predvedecké - sú to také teórie, ktoré sú spojené s uvažovaním jednotlivých mysliteľov v oblasti filozofie a pedagogiky, ktorý na základe vlastných prístupov a skúseností rozpracovali výchovné možnosti. /napr. Platón, Aristoteles, Komenský, Freidrich Herbart/. Základom pre výchovné javy je filozofia.
2. pragmaticko-behaviorálne - sú to teórie zamerané na prakticko-skúsenostné vzťahy čo znamená, že výchova je podľa týchto teórii realizovaná v zmysle požiadaviek existujúcej spoločenskej praxe a postupne nahromadených skúseností , získaných skúseností v existujúcich podmienkach. Sú smerované na osobnosť komfortnú.
3. kognitivisticko-scientistické - sú to teórie, zamerané na poznávací a vedecký základ. Tvrdia, že dobre vychovaný je ten jedinec, ktorý má veľa poznatkov /ten, ktorý veľa vie/.
4. humanisticko-personologické - sú zamerané na celkový rozvoj osobnosti človeka s vyjadrovaním dôvery v schopnosti, možnosti, aktivity a zodpovednosť každého jednotlivca. Poukazujú, že zákl. záujmom spoloč. života je človek.
5. informačno-multimediálne - ktoré zdôrazňujú skutočnosť, že výchova je úspešne realizovaná s pomocou informačno-komunikačných a masovo-komunikačných prostriedkov.
Z hľadiska reflektovania-posudzovania teórií výchov poznávame tri postupy pri realizácií výchovného pôsobenia.
Sú to:
1. autoritatívny prístup - ktorý zdôrazňuje, že vychovávaný majú byť prispôsobovaní požiadavkám, normám a stanoviskám vychovávateľa alebo vých. inštitúcie.
2. liberálny prístup - v ktorom sú zdôrazňované predovšetkým záujmy a potreby dospievajúcich. Vytvára sa im priestor pre ich rozhodnutia, pre ich aktivity v súlade s ich vnímaním spoločnosti.
3. demokratický prístup - prostredníctvom ktorého sú vytvárané podmienky pre objektívne vnímanie spoločenského prostredia zo strany vychovávaného, sú vytvorené podmienky pre jeho samostatnosť, aktivitu a poznávanie a vychovávateľ v pozícii učiteľa, rodiča, trénera pôsobí ako určitý usmerňovateľ, pomocník a radca na základe jeho životných skúseností.
Na procesy výchovy sú rozdielne názory, rozličné prístupy riešení k vnímaniu, ale aj rozdielne definovanie podstaty výchovy.
Výchovu charakterizujeme ako proces zámerného a cieľavedomého ovplyvňovania osobnosti vychovávaného, s úlohou rozvinúť jeho morálne, pracovné, politické, estetické i fyzické vlastnosti a kvality.
Stanovisko prof. Kučerovej je, že podstatou výchovy je rozvíjanie ľudskosti v každom jedincovi.
Miron Zelina uvádza, že výchova je odborné a cieľavedomé rozvíjanie psychických vlastností a funkcií osobnosti človeka.
L. Višňovský konštatoval, že výchova patrí medzi najzložitejšie a najdôlež. funkcie ľudstva a života človeka. Pole jej pôsobnosti je mimoriadne zložité a bohato diferencované.
Autori Pedag. slovníka Ján Průcha, Eliška Valterová a Jiři Mareš v roku 2003 uviedli, že výchova je proces zámerného pôsobenia na osobnosť človeka s cieľom dosiahnuť pozitívne zmeny v jeho vývoji.
Jiři Pelikán v roku 2007 konštatoval, že výchova je predovšetkým využívanie a vytváranie život. situácií v ktorých vychovávaný prichádzajú k určitým záverom, ktoré nie sú len prevzaté, ale aj potvrdené zážitkami.
Komenský výchovu charakterizoval tak, že výchova je zbraň, ktorou možno bojovať proti nevedomosti a z nej prameniaceho zla.
Existuje spoločenská podmienenosť výchovy, čo znamená, že výchova je spoločensky aj historicky podmienená kategória prostredníctvom ktorej sú jednotlivci pripravovaný pre život v jednotlivých histor. obdobiach a nadväznosti na hodnoty, normy, vzťahy existujúcej spoločnosti a pri vnímaní osobnosti človeka v nej.
Výchova je súčasť spoločenského života, ktorej úlohou je rozvíjať pozitívne ľudské správanie, kladné medziľudské vzťahy a zvyšovanie významu a dôležitosti osobnosti človeka v spoločenskom živote.
V roku 1990 rakúsky pedagóg a antropológ Konrád Lorenz predstavil osem nedostatkov v existujúcom svete. Nazval ich: „Osem smrteľných hriechov“. Sú to:
-uponáhľanosť doby a s tým rast nezáujmu o existujúce prostredie.
- preľudnenie zeme a rast nezáujmu o druhých
-strata zmyslu pre zodpovednosť
-rozchod s tradíciou čo sa prejavuje vo vzťahoch detí a rodičov, starších a mladších generácií
-poddajnosť ľudí voči doktrínam, voči konzumu i reklamy
-devastácia životného prostredia, t.j. necitlivý prístup k prírode v záujme zisku, záujme pozície, záujme vplyvu
-genetický úpadok ľudí a výraznejšie presadzovanie pohodlnosti, odmietanie fyzickej námahy a získavanie materiálnych statkov bez vyššieho úsilia
-dezintegrácia – rozpoltenie osobnosti a ohrozovanie budúcnosti ľudstva vôbec, strata dôvery voči sebe samému
Pre budúcnosť sa pre výchovu očakáva:
1. výchova k samostatnosti
2. výchova k solidarite s druhými
3. výchova k prosociálnemu konaniu a správaniu
4. výchova k potlačeniu sebectva a ľahostajnosti
5. výchova k hľadaniu zmyslu života v spoločnosti
6. výchova k pozitívnemu mysleniu
7. výchova aktívnej životnej pozície
8. výchova k práci a rešpektu, vlastnému i cudziemu majetku
9. výchova k systematickému vzdelávaniu a snahe o neustále nové poznatky
Takéto výchovné pôsobenie môže prispievať ku kvalite života všetkých ľudí pričom kvalitu života charakterizujeme ako stav celkového zabezpečenia života v spokojnosti, šťastia a sebarealizácie každého človeka. V tomto zmysle k indikátorom kvality života patria:
1. životné prostredie
2. technologická i sociálna úroveň práce
3. zdravie a choroba. Zdravie je charakterizované ako stav psychického, fyzického a sociálneho stavu človeka.
4. osobná a kolektívna bezpečnosť
5. úroveň bývania
6. medziľudské vzťahy
7. voľný čas
8. podiel na riadení spoločnosti
9. sociálne istoty
10. občianske slobody
Celkový vých. proces je realizovaný v existujúcich spoloč. podmienkach a teda výchova vyznieva ako spoločenský jav . Spoločnosť je vnímaná ako súhrn historicky utváraných foriem spoloč. činnosti a súhrn vzťahov medzi ľuďmi, ktorý vznikol celkovým vyčleňovaním človeka z prírody na základe práce. V nadväznosti na pracovnú činnosť ľudí, formovanie ich názorov na svet i potrebu vzájomnej súčinnosti poznáme v súčasnosti 9 civilizácií, ktoré majú špecifický spôsob života, špecif. pohľad na svet, rozdielne nábož. a filozof. myslenie ale aj špecif. životné hodnoty, ktoré sú formované výchovným pôsobením. Podstatným zjednocujúcim prvkom existujúcich civilizácií je úcta a rešpekt voči životu, úcta a rešpekt voči zdraviu každého človeka a uznávanie morálnych hodnôt. V súčasnosti hovoríme o týchto civilizáciách:
Židovská, islamská, hinduistická, konfuciánska, japonská, africká, slovanská, západná, latinsko-americká
V týchto jednot. civilizáciách pôsobia konkrétne nábož. hodnoty, ktoré ovplyvňujú ekon. i medziľudské vzťahy a formujú ich spoločnú ideológiu. Pod pojmom ideológia chápeme súbor myšlienok , ktoré rešpektujú spoloč. potreby a ašpirácie jednotlivcov, skupín a tried.
V západnej a slovanskej civilizácii v zmysle učenia kresťanstva gréckej filozofie i rímskeho práva sú zdôrazňované nevyhnutné hodnoty uznávajúce úctu detí voči rodičom, úctu voči životu, majetku iného človeka , rešpekt voči spravodlivosti a potrebám iného človeka.
V judaistickej civilizácii je ako výchovná hodnota zdôrazňovaná úcta voči rodičom, voči ľudskému životu, ochrana majetku, obrana pravdy a spravodlivosti, manželskej vernosti, ochrana akéhokoľvek vlastníctva.
Islamská civilizácia z hľadiska výchovy zdôrazňuje nasledovné hodnoty: úcta voči rodičom a rodine, úcta voči životu iných, nezabíjať neoprávnene, úcta voči normám spravodlivosti, rešpektovať majetok iných, neohovárať iných, zbytočne neprisahať a bez dovolenia nevstupovať do príbytku iného človeka.
Konfuciánska civilizácia orientuje svoje výchovné pôsobenia na rozvoj morálky a ľudskosti čo sa má v praxi prejavovať v piatich cnostiach: vzájomná láska, právo a spravodlivosť, múdrosť, mravnosť, úprimnosť.
Japonská civilizácia, ktorá je pod vplyvom šintoizmu, budhizmu ale aj konfucionalizmu zdôrazňuje vzájomnú súhru individuálnych a spoločenských záujmov, úctu a rešpekt voči prírode, voči starším ľuďom, potrebu radostného prijímania života a uplatňovania súcitu spravodlivosti a skromnosti. Budhizmus zdôrazňuje úctu voči životu iného, nedotknuteľnosť majetku iného človeka, rešpekt voči vernosti, úcta voči pravde a uznávanie telesnej čistoty.
V africkej civilizácii sú uplatňované výchovné normy kresťanstva islamu, budhizmu i hinduizmu, čo je bezprostredne spojené s vplyvmi týchto náboženských smerov v dejinách afrického kontinentu.
Hinduistická civilizácia je usmerňovaná učením o zákone a čine, t.j. rešpektovanie noriem správania sa v medziľudských vzťahoch, rešpektovanie noriem nábož. učení, ale aj uznávanie záujmov druhých ľudí bez vplyvu násilia.
Latinsko-americká civilizácia v rámci uplatňovania výchovných hodnôt presadzuje kvality kresťanstva v jeho uvedených súvislostiach, ale aj tradícií, ale aj hodnôt, ktoré zanechali kultúry Majov, Astejkov a Inkov. Znamená to potrebu vzájomnej súdržnosti, vzťah k prostrediu, uznávania nadriadenosti, ale aj vzájomnej kooperácie pri riešení existujúcich ťažkostí.
Proces výchovy
Pri utváraní osobnosti človeka pôsobia tri významné činitele ktorými sú:
- dedičnosť ako prejav života človeka, ktorý získava konkrétne vlastnosti, predpoklady i možnosti od svojich predkov
- prostredie, ktoré znamená určitý priestor, v ktorom sa vychovávaný jednotlivec pohybuje a ovplyvňuje ho svojimi hodnotami, medziľudskými vzťahmi, ekonomických rozvojom i normami správania sa.
- výchova
Poznáme tri typy prostredia s výrazným pôsobením pre výchovu:
-mikroprostredie /rodina, rovesnícke skupiny, triedu, školu/
-mezoprostredie /obec, v ktorej jedinec žije a región so svojim ekonomickým, prírodným a spoločenským potencionálom, výchova
-makroprostredie / štát, civilizácia a ľudstvo ako celok/
Súčasný proces výchovy má byť zameraný na nasledovné výchovné pôsobenie:
-zoznamovanie dieťaťa a dospievajúceho so svetom, s pravidlami života v konkrétnom prostredí a vytváranie základných životných návykov /hygiena, správanie sa, starostlivosť o zdravie...../
-sebauvedomovanie sa čiže vedenie dospievajúceho k poznávaniu významu seba samého v existujúcich spoloč. podmienkach
-rozvíjať a poznávať konfliktnosť, rozpolitelnosť, ale aj súlady súčasného sveta
-umožňovať rozvoj samostatného rozhodovania sa a zodpovednosti za svoje činy
-rozvíjať a upevňovať neopakovateľnosť každého človeka s právom byť sám sebou
-usmerňovať život vychovávaného smerom ku slobode pri poznaní, že hranica slobody končí tam, kde začína sloboda iného človeka/rešpektovanie aj toho druhého/
-výchovný proces má viesť k empatii, čiže k chápaniu potrieb iných ľudí a k vzájomnej tolerancii. Znamená to elimináciu individualizmu, egoizmu a nadradenosti.
-rozvoj vnímavosti voči všetkému poznaniu, uvedomovanie si potreby gramotnosti a vzdelania ako prostriedku slobody, perspektívy a samostatnosti každého jedinca
-rozvíjanie poznávania súvislostí, pravidiel správania sa v zmysle existujúcich medziľudských vzťahoch
Princípy a prostriedky výchovy
Okrem jednoznačného vnímania výchovy a podmienok , v ktorých je realizovaná je nutné v teórii výchovy riešiť aj predpoklady, pri ktorých je možné výchovu uplatňovať. Usmerňujúcimi pravidlami pre realizáciu výchovy sú princípy výchova charakterizované ako všeobecne platné normy podľa ktorých sa má riadiť výchovný proces. Uplatňovanie princípov výchovy odráža celkovú spoločenskú realitu i miesto aké má jednotlivec v spoločenskom prostredí. S princípmi výchovy sú prepojené citové vzťahy medzi vychovávateľom a vychovávaným, systém vých. pôsobenia, rešpektovanie podmienok prostredia, ale aj súvislosti rozvoja asertivity - sebadôvery a dôstojnosti každého vychovávaného.
V nadväznosti na uvedené fakty je potrebné rešpektovať nasledovné princípy výchovy:
- princíp úcty a rešpektu voči osobnosti vychovávaného. Tento princíp znamená rovnaký prístup ku každému vychovávanému bez rozdielu rasy, pohlavia, vyznania, ekon. postavenia atď. Pre vychovávateľa je každé dieťa rovnocenným objektom i subjektom jeho prístupu.
-princíp názorového moralizmu, prostredníctvom ktorého je umožnené uplatňovať viac možností pohľadu na svet či už prírodovedeckého, nábož. aspektu, uplatňovať niektorú z existujúcich vých. teórií, pričom ale nemôžu byť uplatňované prvky rasizmu a diskriminácie.
-princíp mravnosti, ktorý znamená rešpektovanie a uznávanie konania dobra v prospech iného človeka, slušného správania a uznávania noriem pre ústretové medziľudské vzťahy.
-princíp tolerancie čo znamená uznávanie odlišností názorov, postojov či konania, ktoré ale nemôžu byť v rozpore so slobodou a dôstojnosťou človeka
-princíp humanizmu, znamenajúci skutočnosť, že za každým vychovávaným je potrebné vidieť samostatného, cítiaceho a uvažujúceho jednotlivca so schopnosťou uplatňovať svoje pozitívne schopnosti a možnosti
-princíp demokracie znamenajúci rešpektovanie väčšinovej časti konkrétneho kolektívu so snahou získania menšinovej časti pre súhlas s časťou väčšinovou
-princíp cieľavedomosti a zameranosti t.j. že každé výchovné pôsobenie je orientované na naplnenie konkrétneho cieľa a v súlade sú uplatňované aj primerané výchovné metódy a prostriedky. Stanovený výchovný cieľ má funkciu motivácie, stimulácie, konkrétnej realizácie, či regulácie výchovného pôsobenia
-princíp sociálnej dohody, ktorý predstavuje nevyhnutnosť koordinácie výchovného pôsobenia zo strany školy, jej jednotlivých učiteľov, zo strany rodiny, mimoškolských vých. inštitúcií, nábož. či šport. organizácií.
-princíp jednoty teórie a praxe čo znamená, že výchovné pôsobenie je potrebné realizovať v nadväznosti na reálno-spoločenskú situáciu, pravdivé a objektívne informácie o spoločenských vzťahoch, jej perspektívach a pozíciách človeka v spoločenskom systéme. Pokiaľ sa určité predstavy, názory či stanoviská predkladajú žiakom ako realita, tam začína ideológia v škole.
Pod organizačnou formou výchovy chápeme určitú časovú alebo priestorovú skutočnosť počas ktorej alebo v ktorej je uplatňované výchovné pôsobenie. Aktuálnymi výchovnými formami predstavujú vyučovacie hodiny počas ktorých je využívaní obsah jednotlivých vyuč. predmetov pre výchovné pôsobenie. Ďalšími organiz. formami výchovy môžu byť výlet na konkrétne miesto, kde sú žiaci zoznamovaní s konkrétnou vecou. Dobrou formou môže byť aj exkurzia. Ďalšou vých. formou môže byť návšteva knižnice, rozličné kultúrne súťaže, športové súťaže, ktoré formujú pozitívny vzťah k pohybu a čestnej súťaživosti, ďalej to môžu byť pracovné činnosti pri úprave prostredia, laboratórne práce, diskusie a rozhovory so zaujímavými ľuďmi.
Metódy výchovy
sú charakterizované ako postupy, ktorými sú vychovávaným sprístupňované konkrétne hodnoty, rozvíjané vlastnosti, vzťahy a celková orientácia v existujúcom prostredí.
Výchovné metódy rozdeľujeme podľa skutočnosti na ktoré stránky a zložky osobnosti vychovávaného pôsobia . Z pozície rozvíjaných stránok osobnosti vychovávaného hovoríme o:
- metódy, ktoré pôsobia na rozvoj intelektu, čo môžu byť metódy vysvetľovania, rozhovoru, diskusie, presviedčania, metóda úloh
-metódy pôsobiace na vôľu / metódy cvičenia, súťaženia, trénovania, získavania nových zdrojov, diskusia/, ktorými sa rozvíja určitá cieľavedomosť u vychovávaných
-metódy pôsobiace na city /hodnotenie, pomáhanie, primerané kritizovanie, povzbudzovanie, analýza reálnych skutočností, inscenovanie, uvedomovanie si blízkosti druhého človeka/
´
Metódy pôsobiace na niektorú zložku osobnosti človeka:
-metódy, ktoré ovplyvňujú rozumovú, pracovnú, mravnú alebo citovú zložku človeka /informácie, vysvetľovanie,
presvedčovanie, prednášky, besedy.../
-metódy komplexné, pôsobiace na vnímanie reality /inscenačné metódy, metódy riešenia úloh, hodnotenie, spoločné riešenia úlohy/
-esteticko-výchovné metódy, ktoré ovplyvňujú estetické vnímanie prostredia, kultivovanú komunikáciu, vzájomnú spoluprácu medzi žiakmi, vzťah ku kráse i prírodnému prostrediu / recitácia, čítanie, kreslenie, úprava prostredia, hudobná produkcia, módna tvorba, súťaž v oblasti vizáže/
-výchovné prostriedky pod ktorými vnímame materiálne i nemateriálne skutočnosti, ktoré podporujú pôsobenie jednotlivých výchovných metód v zameraní na dosiahnutie stanoveného výchovného cieľa /pôsobenie hlasu vychovávateľa, príjemné vystupovanie, uplatňovanie slušného správania sa vychovávateľa, pohotová reakcia, ale musí byť ústretová, celkové osobnostné správanie sa vychovávateľa/. Materiálnymi výcho. prostriedkami môžu byť publikácie, filmy, videoprodukcie.
Výchova v škole, rodine, mimoškolských zariadeniach
Pri vnímaní výchovy z hľadiska jej realizácie v jednotlivých vých. inštitúciách je nutné konštatovať, že výchova má biodromálny čiže celoživotný charakter. Je realizovaná od útleho detstva do dospelosti pri uplatňovaní špecifických foriem, metód i prostriedkov, ktoré sú vhodné pre konkrétne vekové obdobie.
Prvou výchovnou inštitúciou v celoživotnom výchovnom pôsobení je rodina.
Rodinu charakterizujeme ako skupinu dvoch alebo viacerých osôb na základe monogamného manželstva. Do rodiny zaraďujeme rodičov, deti a niekedy aj starí rodičia. Rodina je miestom vzniku života, formovania charakteru jednotlivca a osvojovania si hodnôt potrebných pre spoločenský i pracovný život. Rodina vychováva predovšetkým vlastným životným štýlom, vnútornými vzťahmi medzi členmi rodiny, hodnotami i komunikáciou. Výrazný vplyv na výchovné pôsobenie rodiny má vzdelanostná úroveň rodičov, ich kultúrna úroveň, spoločenská, či celkový štýl života každého z rodičov. V rodine sú utvárané prvotné socializačné vzťahy a cez ne získava dieťa dôveru či nedôveru voči iným ľuďom, získava pocit istoty, usmerňovania, rešpektu a dôvery.
V tomto zmysle rodina plní nasledovné funkcie:
1. reprodukčná
2. spoločenská
3. sociálna / získavanie bezpečnosti v rodine/
4. výchovná
5. kultúrna, vzdelávacia, hodnotová a rekreačná funkcia
Veľmi podstatnou súčasťou výchovného pôsobenia rodiny je výchova k manželstvu a rodičovstvu, keď na príklade rodičov deti spoznávajú vzájomný rešpekt, spoluprácu, hľadanie konzesuálneho riešenia, vytváranie zázemia pre deti a pod.
Na základy výchovy v rodine nadväzuje výchova v škole, ktorá znamená určitú prechodovú etapu v živote jedinca v rodine a samostatným životom v spoločnosti. Je to vlastne etapa medzi 6 -19 vekom, keď získava každý jedinec určité vedomosti.
Výchova v škole je ovplyvňovaná tromi skutočnosťami:
1.obsah jednotlivých vyučovacích predmetov
2. vplyv jednotlivých učiteľov
3. pôsobenie vonkajšieho i vnútorného prostredia školy
Každý vyuč. predmet má vlastný výchovný potenciál, ktorý uplatňuje a rozvíja učiteľ. Cez jednotlivé poznatky sa učia žiaci rozmýšľať, zaujímať stanoviská, hodnotiť, spoznávať súvislosti, a tým aj preberať primeranú mieru zodpovednosti voči sebe a voči iným ľuďom. Vzdelávanie a vzdelanie ako výsledok procesu vzdelávania tvorí vedomostný základ pre procesy utvárania vzťahov, noriem správania sa, konania, komunikácie a zodpovednosti. Veľmi dôležitá je osobnostná stránka učiteľa / celkové správanie sa učiteľa, ochota pomáhať a spolupracovať so žiakmi a rodičmi, kultúrna komunikácia, jednota slova a činu.../ Vnútorné a vonkajšie prostredie: predstavuje to predovšetkým primerané estetické stvárnenie, dostatok svetla a farebnosti v prostredí tried, čistota vonkajšieho a vnút. prostredia, estetika školských budov, funkčnosť technických a technologických zariadení. Toto prostredie vhodne stvárnené významne ovplyvňuje estetické vnímanie detí ich hodnotovú orientáciu, vzťah k práci a pracovným výsledkom iných a zároveň má aj vplyv na budúcu profesionálnu dráhu žiakov a študentov.
Na výchovu v rodine a škole nadväzuje výchova mimo vyučovania, ktorá je chápaná ako výchovné pôsobenie na deti a mládež v období, keď nemusia plniť žiadne povinnosti. Výchova mimo vyučovania má okrem realizácie záujmových činností detí a mládeže aj úlohu ochrannú lebo ak sa deti aktivizujú v záujmových krúžkoch a aktivitách mimo vyučovania nie sú ohrozované nástrahami ulice. Výchova mimo vyučovania pôsobí po stránke zdravotno-hygienickej, sebarealizačnej,
oblasti výchovnej, zo stránky socializačnej a preventívnej. Zhrnutie výchovného pôsobenia v podmienkach školy , rodiny, mimoškoly sa prejaví v oblasti sebavýchovy. Vychovávaný prijíma vonkajšie pôsobenie vychovávateľa s uvedomovaním si jeho pozitívneho prínosu. Sebavýchovu môžeme hodnotiť ako cieľavedomé úsilie jednotlivcov pri zdokonaľovaní vlastných osobností. Výchovné pôsobenie má svoj reálny obsah, ktorý je prezentovaný zložkami výchovy, prostredníctvom ktorých sú utvárané a rozvíjané vzťahy k jednotlivým oblastiam života a potrebným aktivitám jednotlivcov.
Zložkami výchovy sú:
1. rozumová výchova - proces pozitívneho vzťahu k vzdelávaniu, poznaniu, štúdiu
2. mravná výchova – zameraná na proces mravného presvedčenia, mravného konania čiže konania dobra prospech seba i v prospech iných ľudí, rešpektovanie noriem života
3. pracovná výchova, ktorej proces vedie k pozitívnemu vzťahu k práci, k jej výkonu, ale aj k získaniu primeranej kvalifikácie
4. právna výchova, ktorá pomáha deťom a mládeži orientovať sa v systéme právnych noriem spoločnosti, ale aj vo vzťahoch práv a povinností človeka k spoločnosti
5. etická výchova, usmerňujúca vo vzťahoch a oblastiach správania sa, rešpektovania noriem života, ale aj pravidiel v medziľudských vzťahoch
6. politická a štátoobčianska výchova , ktorá usmerňuje deti a mládež k spoločenskej angažovanosti, participácii t.j.
spoluúčasti na riadení spoločnosti
7. vlastenecká a národná výchova, ktorej úlohou je utvárať pozitívny vzťah k príslušnému národu a ku krajine do ktorej ako občan patrí – vzťah k vlasti
8. internacionálna výchova – usmerňuje pozitívne vzťahy k ľuďom iných krajín, iných civilizácií a ich spôsobov života
9. environmentálna výchova- výchova pozitívneho vzťahu k prírodnému prostrediu
10. telesná, estetická..........