DoporučujemeZaložit web nebo e-shop

Všeobecná psychologie 2

2.1.3. Poznávacie procesy

 

Vnímanie je odrážanie a postihovanie predmetov a javov v mozgu, ktoré v danom okamžiku pôsobia na naše zmyslové orgány. Vnem je celkovým odrazom predmetu či javu. Pocity sú výsledkom analýzy vnemu. Podľa toho, ktorý zmyslový receptor zachytáva podnety z prostredia rozlišujeme zrakové, sluchové, čuchové, chuťové a hmatové pocity.  Najmenšia sila podnetu, ktorý sme schopní vnímať, je spodný pocitový prah. Určité vlastnosti podnetu nás upútavajú natoľko, že sú v centre vnímania a iné, menej silné vlastnosti tvoria pozadie. Tento jav nazývame efekt figury a pozadia. Ak podnety splývajú do jedného pocitu a nedajú sa rozlíšiť, rozdiel ich hodnôt je menší ako tzv. rozdielový prah  - t.j. najmenší rozdiel medzi dvomi podnetmi, ktoré dokážeme od seba rozlíšiť. Lepšie vnímame to, čo súvisí s našimi potrebami, záujmami a citmi. Výsledné vnemy sú výsledkom pôsobenia obsahu názorov, presvedčenia, svetového názoru. Stav zmyslových orgánov - napr. hluchota, slepota, farbosleposť a pod.  taktiež ovplyvňuje vnímanie.  Vnímanie závisí aj od individuálneho typu. Rozlišujeme: typ popisný resp vysvetľujúci, typ subjektívny a objektívny. Subjektívne vnímanie je ovlyvnené osobnými domnienkami, názormi, predpokladmi, obrazmi vlastnej fantázie, vlastným citovým prežívaním, osobnými závermi. Objektívne vnímanie je presné a dôkladné a sú z neho vylúčené nálady, predsudky a osobné priania.

Formovanie svedeckej výpovede sa začína vnímaním na mieste činu. Pretože nevnímame všetky podnety z nášho vonkajšieho i vnútorného prostredia, ale iba ich časť, aj pri vnímaní svedka sa uplatňuje psychologický jav výberovosť vnímania. Vnem je len subjektívnym výsekom pravdy okolo nás.

Výberovosť vnímania svedka závisí od :

aktivity svedka počas vnímania,

skúsenosti získanej počas jeho života,

pôsobenia „efektu figúry a pozadia“,.

obsahu názorov, presvedčenia a svetového názoru, ktoré korigujú výsledné vnemy.

adaptácie na dlhšie pôsobiace podnety

zhoršeného vnímania v dôsledku pôsobenia silných, dlhodobých, vedľajších podnetov

pocitov únavy či sviežosti a ich vplyvu na celkový stav nervovej sústavy

vzťahu medzi životnou  situáciou jednotlivca a jeho potrebami, záujmami a citmi

stavu zmyslových orgánov

zámernosti resp. mimovoľnosti vnímania

Mnoho problémov so sebou prináša i odhad času pri svedeckých výpovediach. Obdobie do jednej minúty sa zvyčajne nadhodnocuje. Pri intervale 10 minút sa objavuje sklon k podhodnoteniu, ktorý je zistiteľný ešte pri intervale 75 minút. Ak prežívame uspokojenie a radosť, čas sa nám ubieha rýchlejšie, ak prežívame smútok, nudu, očakávanie, zdá sa nám čas dlhší. Čím je človek mladší, tým sa mu napr. zdá rok dlhší, čím je starší, tým mu rok ubehne za kratšiu dobu. Tendencia k nadhodnoteniu času sa vyskytuje aj u obetí krátkodobého agresívneho útoku.

Ilúzie resp. halucinácie spôsobujú odklon výpovede od reality. Pri ilúziách ide o nereálne hodnotenie skutočného podnetu pri vnímaní v dôsledku psychického stavu daného prepracovaním, strachom, horúčkou a pod. Prítomnosť ilúzií možno niekedy zistiť u nehôd pri nočných poľovačkách, keď určité tvary sú klamne vnímané ako lovná zver. Halucinácie sú psychické obrazy, ktoré vznikajú bez prítomnosti reálneho podnetu. Napr. hmatové halucinácie sa vyskytujú u paranoidných osôb, ktoré pod vplyvom prenasledovateľského bludu údajne na svojej koži pociťujú laserové lúče, ktoré na nich spoza steny vysiela sused.

Skreslené vnímanie sa vyskytuje tiež u niektorých svedkov dopravných nehôd a to najmä pri vnímaní rýchlosti auta. Okrem subjektívnej zložky (citový stav, skúsenosti a cvik) tu pôsobia nasledovné objektívne činitele :

Hluk auta - čím je hlučnejšie, tým viac pôsobí ako rýchlejšie.

Šírka cesty a veľkosť vozidla - čím väčšiu časť cesty auto zaberá, tým väčšia sa nám zdá jeho rýchlosť.

Vzdialenosť pozorovateľa od vozidla - čím sme k nemu bližšie, tým sa nám javí ako rýchlejšie a naopak.

Kľudnosť jazdy - čím ide auto v dôsledku zlej cesty, kvôli jej kľukatosti alebo pre zlé pérovanie menej kľudne, tým sa nám zdá jeho rýchlosť vyššia a opačne.

Kulisa vozidla - jazda auta sa nám zdá tým rýchlejšia, čím je auto bližšie k určitej kulise - napr. domom, stromom a pod. Ak je vedľa auta voľná krajina, rýchlosť sa nám javí ako menšia.

Predstavivosť je psychický proces, ktorý nám umožňuje mať vo svojom vedomí názorné obrazy vonkajších predmetov a javov keď tieto práve nepôsobia na naše receptory – pamäťové predstavy, alebo i vtedy, ak sme ich vôbec nevnímali – fantastické predstavy.

Vyšetrovateľ si môže vyvolať vo vedomí a názorne si predstaviť priebeh budúceho stretnutia s vyšetrovaným páchateľom trestného činu alebo jeho konanie v ďalšom období.

Základnou jednotkou predstavivosti je predstava. Je to názorný obraz predmetov a javov, ktoré v danom okamihu nevnímame, alebo ktoré sme v takejto podobe ani nevnímali. U ľudí podľa schopnosti prednostne si utvárať predstavy určitého druhu rozoznávame zrakový, sluchový alebo pohybový typ predstavivosti. Eidetický typ umožňuje veľmi jasné a živé predstavy, ktoré sa svojou podrobnosťou a presnosťou podobajú vnemom. Perseveračné predstavy majú tendenciu ustavične sa vracať a zotrvávať vo vedomí.

Svedkovia zrakového typu predstavivosti si ľahko vybavujú napr. tváre, vzhľad predmetov, oblečenie, názorné schémy, obrázky, mapy. Ľudia sluchového typu si ľahko vybavujú melódie, zvuk hlasu, zvuk dobre a zle pracujúceho stroja. Ľudia pohybového typu si dobre vybavujú obrazy pracovných, športových a iných pohybov. U ľudí eidetického typu treba vzhľadom na mimoriadnu živosť a spätosť predstáv  s emociami počítať s rizikom nevierodnodnosti výpovede. Pri rekonštrukcii motivácie násilných trestných činov niekedy možno zistiť u páchateľa prítomnosť predstáv s agresívnym obsahom, u obete zase s paranoidným obsahom.

Ďalším psychickým procesom, ktorý významne determinuje pravdivosť svedeckej výpovede je pamäť. Pamäť je psychický proces odrazu minulého prežívania a správania vo vedomí človeka. Pomocou pamäti si vštepujeme, uchovávame a znovu vybavujeme vo vedomí to, čo sme skôr prežívali. Podľa prevažujúceho zamerania pamäti na určité obsahy rozlišujeme  u jednotlivých ľudí tieto typy pamäti:

Pohybová, motorická pamäť – pamätovým materiálom sú tu pohyby   a úkony.

Názorná pamäť – jej obsahom sú napr. náčrty, plány.

Slovno-logická pamäť – kde pamäťovým materiálom je napr. obsah rozhovorov, filmov.

Emocionálna, citová pamäť – umožňuje vybavovanie citov spojených s v minulosti prežitými udalosťami.

 Ak bolo vštepovanie do pamäti zámerné, potom je treba zistiť tento zámer a obnovovať proces pamäti v tom poradí, v akom bol vštepovaný predmet pôvodne psychikou skúmaný. Ak bolo vštiepenie do pamäti mimovoľné, je potrebné zistiť jednotlivé podrobnosti uchované v pamäti a porovnať ich s inými údajmi. Kvalita pamäti závisí od týchto faktorov:

Analyzátor v centrálnej nervovej sústave, ktorý spracováva informácie z príslušného zmyslového receptora.

Vlastnosti štruktúry vštepovaného materiálu – rozsah, zmysluplnosť, atraktívnosť, vnútorná prepojenosť, logická nadväznosť na známe skutočnosti.

Motivácia daná vzťahom človeka k vštepovanému materiálu.

Techniky učenia.

Spôsob združovania pamäťových predstáv.

Často je potrebné zistiť, či svedok netrpí poruchou pamäti, resp. chorobami, ktoré túto poruchu môžu podmieňovať. Pre kvalitnejšiu reprodukciu zapamätaného je pri výpovedi svedka niekedy vhodné, aby mu vyšetrovateľ pomohol oživiť jeho pamäťové predstavy popisom a pripomenutím skutočností, ktoré sa vyskytovali súbežne s vnímaným faktom, či udalosťou, ktoré sú predmetom záujmu polície. Mechanizmus a pravidelnosť tohoto procesu nám vysvetľujú asociačné zákony. Delíme ich na  asociačné zákony podľa vonkajších a podľa vnútorných vzťahov.

Asociačné zákony podľa vonkajších vzťahov:

Zákon dotyku v čase a priestore obsahuje výrok, že ľudia majú zvýšenú tendenciu vybavovať sa vo vedomí tie predstavy (zážitky), ktoré vnikli do vedomia na tom istom mieste alebo v tom istom čase.

Napríklad pri opätovnom príchode na miesto trestného činu si svedok dokáže spomenúť na okolnosti, podrobnejšie vystihujú jeho priebeh.

Zákon podobnosti a kontrastu spočíva na téze, že zvýšenú tendenciu vybavovať sa vo vedomí majú tie predstavy (zážitky), ktoré sú podobné alebo protikladné.

Uvedený princíp združovania pamäťových predstáv sa uplatňuje pri tvorbe portrétu hľadanej osoby metódou IDENTIKIT na základe výpovede svedka.

Zákon novosti vymedzuje, že novšie predstavy (zážitky) majú väčšiu tendenciu vybavovať sa vo vedomí ako staršie.

Preto svedecké výpovede o najnovších zážitkoch sú bohatšie než tie, ktoré sa týkajú dávnejších udalostí.

Zákon častosti vychádza z faktu, že predstavy (prežívané zážitky) s väčšou frekvenciou výskytu majú väčšiu tendenciu vybavovať sa vo vedomí než tie, ktoré sa vyskytujú iba zriedkavo.

Možno teda predpokladať, že svedok, ktorý sa častejšie stretal s páchateľom, pri výsluchu nám ho popíše podrobnejšie a presnejšie než iný svedok, ktorý mal s páchateľom len ojedinelé kontakty.

Zákon živosti uvádza, že živšie predstavy (zážitky, ktoré v nás vyvolali hlbší dojem) majú väčšiu tendenciu vybavovať sa vo vedomí než tie, ktoré sú pre nás menej významné.

Preto si niekedy poškodená osoba pri vyšetrovaní znásilnenia vybavuje vo vedomí najmä drastické okolnosti, ktoré súvisia s agresívnou povahou činnosti násilníka a menej si spomína na údaje, ktoré sa vzťahujú napr. na jeho popis.

Asociačné zákony podľa vnútorných (logických) vzťahov:

Zákon príčiny a následku je založený na skutočnosti, že uvedomenie si príčiny minulej udalosti spúšťa tendenciu vybaviť si vo vedomí aj jej následok a naopak.

Napríklad slovná agresivita u recidivujúceho páchateľa násilného trestného činu môže vo vedomí policajta vyvolať predstavu o nasledovaní fyzického útoku na policajta.

Zákon celku a častí je založený na téze, že uvedomenie si pamäťovej predstavy o celku vyvoláva vo vedomí predstavu časti, ktorá je s celkom asociovaná a naopak.

Napríklad vybavenie predstavy o určitom type auta môže u svedka automechanika vyvolať predstavu o tvare a funkcii jeho častí.

Zákona širších a užších pojmov vychádza z faktu, že širšie (nadradené) pojmy vyvolávajú vo vedomí pri vybavovaní pamäťovej stopy užšie (podradené) pojmy a naopak.

Svedok si pri pripomenutí nadradených pozícií v hierarchii kriminálnej populácie môže pripomenúť i nižšie súčasti resp. konkrétne osoby danej štruktúry a naopak vybavenie v pamäti konkrétnej osoby mu umožní spomenúť si na celú skupinu, ku ktorej táto osoba patrí.

Aplikácia asociačných zákonov pri výsluchu svedka spočíva v tom, že mu vyšetrovateľ pripomenie tú časť pamäťovej stopy, ktorá je pravdepodobne v jeho psychike združená - asociovaná s faktom, na ktorý si nedokáže spomenúť.

Fantázia je proces, v ktorom človek prenáša seba i druhých do iných časových a priestorových súvislostí. Rekonštruktívna fantázia je poznávacím procesom, v priebehu ktorého si človek predstavuje osoby, predmety alebo deje, ktoré síce existujú alebo sa odohrali, ale ktoré sám nevnímal. Rekonštruktívna fantázia pomáha policajtom pri poznávaní priebehu trestného činu na základe slovného vykreslenia svedkov, plánikov, fotografií z miesta činu, výsledkov jeho ohliadky. Jej výsledkom je tvorba vyšetrovacích verzií.

Snenie za dňa je fantazijnou činnosťou a únikovým riešením zo záťažovej a subjektívne nezvládnuteľnej životnej situácie. Vyskytuje sa v puberte, starobe, ale aj  pri neúspechu v živote, invalidite, ťažkej chorobe, izolácii od spoločnosti. Snenie za dňa niekedy býva prodromálnym prejavom samovraždy. Vyskytuje sa i u toxikomanov. Snenie za dňa u mládeže môže prejsť do protispoločenskej činnosti – napr. neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla typického pre závadovú  mládež.

Pozornosť sa prejavuje v zameraní a sústredení vedomia. Podľa zapojenia vôľových procesov rozlišujeme zámernú alebo mimovoľnú pozornosť. U obvinených osôb možno niekedy pozorovať buď uvoľnenú pozornosť s prejavmi ležernosti a nezáujmu o priebeh vyšetrovania a nereagovanie na podnety vyšetrovateľa alebo pozornosť  kŕčovito zameranú na zdôrazňovanie vlastnej neviny. Treba si však uvedomiť, že prejavy pozornosti sú iba jednou zložkou psychických javov a preto pre objektívne posúdenie osobnosti obvineného a jeho viny či neviny treba komplexne zhodnotiť všetky osobnostné črty relevantné vzhľadom na vyšetrovanie  trestného činu v zmysle ustanovení trestného práva.

Vonkajšia pozornosť nám umožňuje riadiť našu fyzickú činnosť, zlepšuje odraz vonkajších podnetov a tiež naše reakcie na ne. Na základe kvality vonkajšej pozornosti rozlišujeme ľudí na sústredených, nesústredených prípadne až roztržitých.  Vnútorná pozornosť je zameraná na prežívanie človeka – na jeho city, predstavy, fantáziu, spomienky, myšlienky. Je nevyhnutnou podmienkou sebauvedomovania, následnej sebakontroly, sebavýchovy a regulácie správania človeka v danom okamžiku i v budúcnosti.  Medzi vonkajšou  a vnútornou pozornosťou  obyčajne platí vylučovací vzťah – jedna druhú utlmuje. Navonok sa tento vzťah prejavuje buď v sústredení na vonkajšie javy alebo na seba samého. Uvedený vzťah medzi vonkajšou a vnútornou pozornosťou skúsení policajti dokážu veľmi zručne využiť i v taktike svojej činnosti. Zdôrazňovaním vonkajšieho správania zameraného na reakciu na podnety okolia možno vhodne zakryť intenzívnu vnútornú činnosť psychiky – napr. pri hľadaní vhodného východiska  v záťažovej situácii v priamom stretnutí s ozbrojeným páchateľom. A naopak zdôrazňovanie prvkov v správaní, ktoré navonok signalizujú iba záujem o problémy vlastného vnútra umožňuje nenápadne pozorovať svoje okolie.

Výberová pozornosť znamená, že v rovnakej situácii dvaja ľudia môžu venovať svoju pozornosť každý úplne inému podnetu. Počas vyšetrovacieho experimentu je pozornosť vyšetrovateľa zameraná na zistenie objektívnych okolnosti trestného činu, pozornosť obvineného je sústredená na takú psychickú reguláciu svojho správania, ktorá z neho zmaže vinu, podozrenie resp. odhalí jeho nevinu.

Koncentrácia pozornosti je miera sústredenia psychickej činnosti na vonkajšie či vnútorné podnety.

Rozdelená pozornosť sa uplatňuje pri takých činnostiach, ktoré   vyžadujú, aby sa človek súčasne venoval viacerým podnetom (osobám, predmetom, javom, ovplyvňujúcim jeho psychiku. Rozdelená pozornosť umožňuje napr. pracovníkovi úradu ochrany ústavných činiteľov venovať pozornosť chránenej osobe, prostrediu a ľuďom v blízkosti ktorých sa nachádza, činnosti kolegov a komunikácii s nimi a vlastnej činnosti.

Rozsah pozornosti je charakterizovaný počtom predmetov, ktoré je človek schopný súčasne vnímať. Ak ide o jednu vnímanú kvalitu – napr. počet, obyčajne je to 8 predmetov, ak o dve kvality – napr. počet a farba, sú to 4 predmety. Ak vníma 3 kvality – napr. počet, farbu a tvar,  človek môže súčasne vnímať len 3 predmety.  Akákoľvek zmena pozornosti sa odráža i v učení, pamäti, myslení, citoch, vôľových procesoch, psychických stavoch a vlastnostiach osobnosti. Ruisel (1972) poukazuje na štatisticky významnú závislosť porúch osobnosti a neurotických reakcií.

Myslenie je poznávací proces, ktorý človeku umožňuje sprostredkovaným a zovšeobecňujúcim, abstrahujúcim spôsobom poznať podstatné a všeobecné vlastnosti predmetov a javov a súvislostí medzi nimi. Sprostredkovanosť myslenia spočíva v tom, že človek okolité predmety a javy poznáva nie priamo, ale na základe ich prejavov, vlastností, zmien a vzťahov. Zovšeobecňujúci charakter myslenia umožňuje z jednotlivých čiastkových poznatkov tvoriť vyššie všeobecnejšie poznatky, ktoré v sebe zahrňujú podstatu predošlých skúseností. Postihovanie vlastností typických pre určitý predmet či jav človek docieľuje abstrahujúcim spôsobom – t.j.  vyberá tie dôležité poznatky z množstva všetkých poznatkov, ktoré charakterizujú predmet jeho záujmu.

Ľudské myslenie obsahuje tieto myšlienkové operácie:

 Analýza, ktorá nám umožňuje rozčleňovanie celku na časti a vyčleňovanie jednotlivých stránok (vlastností, vzťahov), predmetov a javov skutočnosti.

Analýza sa uplatňuje v prvej časti ohliadky miesta trestného činu, keď policajt vyčleňuje jednotlivé stopy.

Syntéza predstavuje myšlienkové zjednocovanie, spájanie vyčlenených častí, vlastností alebo vzťahov predmetov a javov skutočnosti. Prebieha v neoddeliteľnej súvislosti s analýzou, navzájom sa podmieňujú, prelínajú a spájajú.

Výsledkom syntézy po vyčlenení stôp na mieste trestného činu je stanovenie prvotných vyšetrovacích verzií.

Porovnávanie je operácia, pomocou ktorej zisťujeme podobnosti a odlišnosti medzi viacerými predmetmi alebo javmi.

Na základe porovnávania vyšetrovania jednotlivých druhov trestných činov môžeme vymedziť špecifiku jednotlivých metodík vyšetrovania.

Abstrakcia je myšlienková operácia, ktorou vyčleňujeme podstatné od nepodstatného a všeobecné od individuálneho.

Abstrakcia je myšlienková operácia, ktorá nám umožňuje vymedziť tie stopy zistené na mieste trestného činu, ktoré sú relevantné vzhľadom na vyšetrovaný prípad.

Zovšeobecňovanie je operácia, ktorou zisťujeme spoločné vlastnosti jednotlivých predmetov a javov istej skupiny a určujeme spoločné zákonitosti, ktoré sa vzťahujú na tieto predmety a javy.

Pri expertíznom posudzovaní určitých chemických látok zisťujeme, že 1. majú omamný účinok na centrálnu nervovú sústavu, 2. sú to deriváty ópia. Spojením týchto znakov dôjdeme k pojmu „droga“.

Indukcia je myšlienkové vyvodzovanie všeobecného tvrdenia z jednotlivých prípadov.

Na základe vyšetrovania jednotlivých prípadov pohlavného zneužívania možno indukciou dospieť k záveru, že deti ako špecifická veková skupina poškodených osôb, tento druh trestného činu neobyčajne citlivo a ťažko znášajú.

Dedukcia je aplikácia všeobecného poznatku na konkrétny prípad.

Deduktívny prístup nám pri vyšetrovaní umožňuje aplikovať všeobecne platné metodické zásady kriminalistickej taktiky a techniky na prípad, ktorým sa práve zaoberáme.

Analógia znamená vyvodzovanie určitého poznatku o nejakom predmete či jave na základe podobnosti s inými predmetmi a javmi.

Kazuistický spôsob publikovania kriminalistických skúseností v policajných odborných periodikách umožňuje čitateľom - policajtom vyvodzovať určité závery pre ďalšie vyšetrovanie na základe podobnosti ich prípadu s prípadom zverejneným napr. v Kriminalistickom sborníku.

Navonok sa myšlienkové operácie prejavujú v rečovej podobe ako formy myslenia:

Pojem je základnou formou myslenia. Vyjadruje všeobecné a podstatné znaky nejakého predmetu alebo javu.

Pojem „obzvlášť nebezpečný recidivista v zmysle § 41 trestného zákona je páchateľ, ktorý „a) znovu spáchal obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, hoci už bol pre taký alebo iný obzvlášť závažný úmyselný trestný čin potrestaný, alebo b) sústavne pácha úmyselné trestné činy tej istej povahy, hoci už bol pre také trestné činy viackrát potrestaný, ...“.

Súd je vyjadrením vzťahu medzi dvomi pojmami. V súdoch obyčajne niečo tvrdíme alebo popierame.

Obeť držala v rukách vlasy páchateľa.

Vlasy mali znaky krvnej skupiny 0Rh+.

Úsudok je vyjadrením vzťahu medzi dvomi alebo viacerými súdmi.

Ak obeť držala v rukách vlasy páchateľa a vlasy mali znaky krvnej skupiny 0Rh+, tak páchateľa treba hľadať medzi ľuďmi s touto krvnou skupinou.

Rozoznávame myslenie abstraktné – založené na manipulácii s pojmami a konkrétne, kde dochádza k manipulácii s názornými predmetmi. Táto hranica však nemusí byť ostrá a môže dôjsť k prelínaniu obidvoch druhov myslenia.

Abstraktné myslenie je typické pre proces modelovania v kriminológii. Konkrétne myslenie sa prejavuje napr. pri rozoberaní a skladaní zbrane.

V práci polície má značný význam pravdepodobnostné myslenie. Je založené na odhade pravdepodobnosti výskytu očakávaných udalostí.

Schopnosť svedka preniknúť k pravde závisí od jeho vlastností myslenia:

Hĺbka myslenia umožňuje svedkovi preniknúť až k podstate k problému a neostať iba na povrchu.

Šírka myslenia mu úposkytuje možnosť vnímať súvislosti kriminalisticky relevantného problému i s inými problémovými okruhmi.

Samostatnosť myslenia resp. jej protipól sugestibilita určujú nakoľko  je svedok schopný samostatnej myšlienkovej produkcie.

Kritičnosť spočíva v svedkovej schopnosti objektívneho hodnotenia.

Pružnosť resp. strnulosť (rigidita) svedka spôsobuje, že dokáže pohotovo zmeniť spôsob a smer myslenia resp. strnulo zotrváva na neefektívnych myšlienkových postupoch a úsudkoch.

Dôslednosť umožňuje svedkovi plánovito a cieľavedome spolupracovať s políciou až ku konečnému vyriešeniu prípadu.

Rýchlosť resp. pomalosť myslenia sa prejavuje v pohotovosti a tempe myšlienkovej aktivity svedka.

Znaky reči taktiež prispievajú k poznaniu svedka a k posúdeniu pravdivosti jeho výpovede. Aplikovanie poznatkov o znakoch reči môže prispieť k lepšiemu poznaniu svedka a získaniu jeho dôvery a ochoty pomôcť polícii.

Reč je vlastne verbálnym správaním, ktoré ovplyvňujú subjektívne (osobnostné) a objektívne (situačné) činitele.

 

Obr. č. 6. Činitele verbálneho prejavu človeka

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Niektoré rečové fenomény nám umožňujú vytvárať si určité domnienky o temperamente, rýchlosti reakcií a psychickom stave svedka. Průcha (1973) upozornil na súvislosť psychických stavov a parajazykového správania. Pod pojmom parajazykové správanie má uvedený autor na mysli jednak zvukové vlastnosti hovorového prejavu (vetná intonácia, slovný a vetný dôraz, tempo, hlasitosť, rytmus a farba rečového prejavu), jednak tzv. vokalizačné znaky (smiech, krik, zívanie, šepkanie, výrazy ako „hm“, „ach“ a tiché pauzy).

Prítomnosť stavu napätia a úzkosti u svedka je niekedy signalizovaná výskytom predĺženej reakčnej doby, predĺžením doby artikulácie u niektorých hlások, poklesom hlasitosti slovnej reakcie, extrémnym zvýšením alebo znížením rýchlosti hovorenia v spontánnej reči, zvýšením výdychových rytmov v dobe medzi jednotlivými rečovými reakciami.

Obsah a zafarbenie reči môžu policajtom poskytnúť informácie, na základe ktorých si formujú svoje odhady o miere pravdivosti svedeckej výpovede a tiež o motivácii svedkov. Podrobnejšie sa problematikou reči zaoberáme v kapitolách „Verbálna komunikácia“ a „Neverbálna komunikácia“ v práci ČECH, J.: Sociálna komunikácia pre políciu. Akadémia Policajného zboru, Bratislava 2000.

Kódovanie nových informácií a ich upevňovanie vo forme nových programov činnosti alebo nových poznávacích (kognitívnych) štruktúr umožňuje učenie. Učenie je komplexný proces v ktorom sa integruje aktivita poznávacích, emocionálnych, vôľových procesov a tiež psychických stavov a vlastností osobnosti. Mimovoľným i zámerným učením sa získavajú nové poznatky a rozvíjajú vrodené vlohy alebo získavajú skúsenosti. V užšom zmysle je učenie chápané ako zámerné navodzovanie činností vedúce k získavaniu a rozširovaniu vedomostí a zručností. Motorické učenie umožňuje rozvoj žiadúcich pohybových zručností, schopností a vlastností, dochádza zmene pohybov na základe výsledkov dosiahnutých vlastnou činnosťou pričom získaná skúsenosť sa stáva súčasťou novej činnosti človeka a zúčastňuje sa na kontrole nových pohybov. Senzomotorické učenie je osvojovanie si zručností ktorého podstatou je vytváranie nových koordinácií a ich diferenciácie v oblasti zmyslovej, t.j. medzi oblasťou vnemovou, poznávacou a motorickou. Učenie podmieňovaním vymedzuje mechanizmus daného procesu – uskutočňuje sa buď  na základe podmienených reflexov ako klasické podmieňovanie v zmysle teórie I.P. Pavlova alebo na základe efektu ako inštrumentálne podmieňovanie. Klasické podmieňovanie je charakterizované tým, že pôvodná reakcia (napr. slinenie) vyvolaná nepodmieneným podnetom (potravou)  sa stáva podmienenou tým, že súčasne s výskytom nepodmieneného podnetu prezentujeme aj podmienený podnet (napr. svetlo alebo zvuk) a neskôr sa pôvodná reakcia dostavuje už pri púhom výskyte podmieneného podnetu. Inštrumentálne podmieňovanie je predmetná činnosť ktorá sa upevňuje na základe vnímania jej pozitívneho efektu. Teda ak je činnosť zavŕšená úspechom, tento výsledok upevňuje postup, ktorý k nemu viedol. Nepriame učenie (tiež indirektné, mimovoľné) sa uskutočňuje skúsenosťou v styku človeka s jeho prírodným a sociálnym prostredím pri hre, pri práci, bez zámerne navodených podmienok. Priame učenie je zámernou činnosťou s cieľom osvojiť si určitú látku. Sociálne učenie je osvojovanie si sociálnych noriem príslušnej spoločnosti, učenie sa sociálnym rolám, ktoré spočíva v osvojení si sociálneho správania, t.j. správať sa tak, ako konajú a vnímajú a cítia ľudia, ktorí zaujímajú rovnaký sociálny status a tým aj sociálnu rolu. 

 

2.1.4. Emocionalita a motivácia

 

Emócie sú odrazom kvality prežívania subjektívneho stavu a vzťahu človeka k na neho pôsobiacim podnetom. Podstatným znakom tohto prežívania je príjemnosť alebo nepríjemnosť, priťahovanie resp. odpudzovanie vo vzťahu týmto podnetom. Emócie odrážajú vzťah človeka k ľuďom, veciam, javom, udalostiam ale i k sebe samému. Môžu byť vyvolané i vlastným telesným stavom a tiež vlastnou činnosťou. Emócie sú v psychike nezastupiteľné – tým, že vypovedajú o vzťahu človeka k podnetom, hovoria aj o motivácii – t.j. o tom prečo konáme tak, ako konáme.  Úlohy emócií v psychike možno načrtnúť nasledovne:

Emócie stimulujú činnosť psychiky – stenické city (láska, šťastie, kľud, pokoj resp. tlmia činnosť psychiky – astenické city (hnev, nedôvera, nenávisť, bolesť).

Prítomnosť šťastia a lásky v súkromí policajta nielen harmonizuje jeho súkromný život ale aj optimalizuje jeho podmienky pre kvalitný profesionálny výkon v službe. Ak policajti prežívajú prevážne hnev, nedôveru či nenávisť v súkromí poznamenáva to aj ich prácu a niekedy aj vedie k neadekvátnym riešeniam v podobe suicidia , ktoré umožňuje dostupnosť služobnej zbrane.   

Signalizujú nám kvalitu motivácie v konkrétnej situácii.

Emócie vyvolávajúce príjemné prežívanie sú zväčša prítomné súčasne s pozitívnou motiváciou – t.j. ak sa snažíme dosiahnuť alebo udržať niečo príjemné v našom živote – úspech v práci, stretnutie s hodnotným a zaujímavým človekom.

Spájajú sa s poznávaním s poznávacími procesmi.

Ak čosi úspešne vyriešim v poznávaní skutočnosti, ktorá ma obklopuje – absolvujem skúšku na policajnej akadémii, odhalím páchateľa je to spojené s prežívaním radosti, spokojnosti. Poznávanie je sprevádzane s lepšími výsledkami ak k nemu pristupujem už na začiatku s optimizmom, nadšením a zapálením pre vec.

Intenzívne emócie prispievajú k fixácii pamäťovej stopy.

Intenzívne emócie spôsobujú, že mimoriadne živé zážitky sa ukladajú do pamäti. Policajti si pamätajú svoje podrobnosti z vyšetrovania extrémne drastických vrážd či zložitého riešenia situácie unesených rukojemníkov.

Emócie sú tesne spojené s komunikáciou.

Komunikujeme nielen názory, predstavy, myšlienky ale aj emócie vo vzťahu k partnerom v komunikácii i vo vzťahu k predmetu, účelu komunikácie, komunikovanej správe. Keď  sú v komunikácii prítomné pozitívne emócie vyvolávajúce príjemné prežívanie a komunikáciu sprevádzajú asertivita, empatia a jej účinnosť sa zvyšuje.

Emócie podmieňujú ochotu k interakcii.

Radi vyhľadávame tých ľudí, ktorí nám poskytnú pozitívnu spätnú väzbu v oblasti emócii pochvália výsledky našej práce či inej aktivity, ocenia náš zovňajšok alebo sa len prosto na nás usmejú.

Emócie sú spojené s vnímaním fyzického stavu človeka.

Príjemné prežívanie fyzického stavu človeka je spojené s pozitívnymi emóciami. Tento stav je možno aj navodiť napr. autogénnym relaxačným tréningom keď zámerne pod vedením psychológa uvoľňujeme jednotlivé svalové partie a tak si navodzujeme pozitívne emócie. Prejavy únavy, fyzickej záťaže sa spájajú s negatívnym prežívaním a sú pre človeka psychickou záťažou.

Psychoterapetické pôsobenie umožňuje využiť pozitívne emócie na korektívne zásahy zamerané na dosiahnutie emocionálnej a osobnostnej stability osobnosti.

Klinickí psychológovia pomocou metódy systematická desenzitizácia pomáhajú ľuďom s problémami v prežívaní emócií v náročných situáciach zvládať tieto situácie bez prežívania psychického napätia, strachu, hanby, obáv a iných negatívnych emócií. (bližšie pozri: O. Kondáš, 1969, s. 106 -110). Policajti často prežívajú s nepríjemnými negatívnymi emóciami situáciu keď pri plnení služobných povinnosti v zmysle zákona museli zastreliť človeka. Na tieto situácie reagujú psychorehabilitačné programy v zahraničí známe pod názvom „Why did you make me kill you“ (Prečo si ma prinútil, aby som Ťa zabil). Ich cieľom je pomôcť policajtovi nájsť emocionálnu a osobnostnú rovnováhu a vysporiadať sa s nepríjemnými zážitkami.

Intenzívne emócie ovplyvňujú vôľové procesy a správanie človeka.

Ak človek spácha trestný čin pod vplyvom patického afektu, táto skutočnosť je dôvodom pre priznanie jeho  zmenšenej príčetnosti.

Prítomnosť resp. absencia určitých emócií pri určitom správaní môže vystupovať ako jedno z kritérií pre posúdenie presvedčivosti a vierohodnosti či predstieraní tohoto správania. Pre  posúdenie pravdivosti výpovede je dôležité poznanie kvalít jednotlivých vlastností citov svedka:

Citová dráždivosť (citlivosť) svedka nám hovorí, ako ľahko u neho vznikajú nové city, resp. ako ľahko sa dávajú do pohybu.

Citlivosť je vlastnosť svedkov, ktorí sa snažia kryť im blízke osoby.

Citovosť označuje bohatstvo alebo chudobu citových zážitkov.

Jej posudzovanie môže polícii poskytnúť signály o kultúrnej a ľudskej vyspelosti svedka a tým o jeho predpokladoch pre pravdivú výpoveď resp. o jeho degradácii, mravnom úpadku a sklonu k nepravde.

Citová labilita (náladovosť) sa prejavuje rýchlosťou striedania citov v čase a mierou ovplyvniteľnosti správania svedka citmi.

Citovo labilní svedkovia sú menej odolní voči frustrácii, majú menlivé postoje a záujmy, uhýbajú pred zodpovednosťou, ľahko sa vzdávajú,  nespolupracujú s políciou pri situáciách, ktoré sa ich emotívne silne dotýkajú - rekognícia páchateľa, príchod na miesto rekonštrukcie trestného činu a sú viac náchylní vypovedať nepravdivo.

Intenzita citov vymedzuje hĺbku  a silu prežívaného citu.

Povrchné, plytké a danej situácii neadekvátne citové prežívanie sa vyskytuje u svedkov s osobitými rysmi štruktúry osobnosti - introverti, anetickí psychopati a tiež niekedy u svedkov, ktorí čosi zakrývajú.

Citová zrelosť je daná mierou rozumového základu citov a mierou rovnováhy medzi rozumovou a citovou zložkou v psychike.

Citovo zrelí svedkovia pôsobia pokojne, nedovolia aby emočné potreby skreslili reálne videnie situácie, pôsobia vyrovnaným dojmom.

Citová ovplyvniteľnosť (sugestibilita) je mierou odolnosti človeka voči citovej nákaze, resp. mierou ochoty k zmene vlastných citov, vyvolanej napr. pôsobením iného človeka.

Sugestibilní svedkovia vypovedajú tak, ako to vyplýva z tlaku a zámerov od nich silnejšej osobnosti, na ktorej sú zvyčajne závislí, ktorú vnímajú s úzkosťou, strachom, prílišnou závislosťou a konformitou.

Citová zraniteľnosť predstavuje mieru odolnosti psychiky voči podnetom vyvolávajúcim záporné, nepríjemné city.

Citovo zraniteľní svedkovia sú mimoriadne citliví na priebeh vyšetrovania a nie sú ochotní vyjaviť pravdu lebo opätovné prežívanie traumatickej udalosti im spôsobuje bolesť. Opakované, netaktne, neempaticky vedené výsluchy sú pre viktimy (obete) vyšetrovaného trestného činu zdrojom ich sekundárnej viktimizácie.

Stupeň citovej ovládateľnosti vyjadruje mieru riadenia a ovládania citového života. Na   základe tejto vlastnosti sa  svedkovia rozlišujú  na  tých,  ktorí ovládajú svoj  citový   život  a na   tých, ktorí sa podávajú   citom.     Pre

 

prvých je typický pokojný spôsob komunikácie avšak menej informácií o ich vzťahu k vyšetrovaných problémom, pre druhých sú zase charakteristické mimoriadne emotívne prejavy v komunikácii, ale aj viac informácií, ktoré premietajú v svojom správaní počas vyšetrovania a poskytujú viacej signálov umožňujúcich širšie postihnutie pravdy.

Výrazovosť vymedzuje do akej miery sa city človeka prejavujú navonok - v jeho mimike, gestách, reči, pohyboch a činnosti. Svedkovia so značnou výrazovosťou poskytujú viac nonverbálnej informácie, ich správanie je transparentnejšie než správanie svedkov, ktorých výrazovosť je minimálna.

Citový optimizmus, resp. pesimizmus vyjadruje mieru tendencie k prežívaniu stenických a astenických citov. Stenické city (spojené s príjemným prežívaním) dominujú u optimistov, astenické city (odrážajúce nepríjemné prežívanie reality) prevládajú u pesimistov. Dochádza však aj k paradoxným reakciám napr. k smiechu počas smútku alebo i k predstieraniu určitých citových reakcií. Tieto situácie sa môžu vyskytovať v stavoch psychickej záťaže, ktorú ľudia niekedy pociťujú - napr. vo vyšetrovacej väzbe. Citový pesimizmus môže byť v pozadí neochoty svedka vyjaviť pravdu pretože polícia podľa neho „nemá dosť schopností a ani prostriedkov na odhalenie páchateľa“ alebo „nedokáže zabezpečiť jeho anonymitu a ochranu pred pomstou páchateľa“.

Vonkajšie citové prejavy umožňujú ľuďom navzájom na seba pôsobiť. Preto sú poznatky o emocionálnych procesoch ako aj schopnosť emocionálneho pôsobenia nevyhnutné v niektorých povolaniach – napr. u hercov, učiteľov ale aj u policajtov.

Na základe triedenia citov podľa ich zdroja, smeru zamerania (na seba alebo na okolie), podľa ich obsahu a trvania rozlišujeme telesné city (nižšie city), citové reakcie, citové stavy, citové vzťahy a tzv. vyššie city (city spoločenského vedomia).

Telesné (nižšie) city odrážajú stav prežívania nášho telesného organizmu a to ako jeho vnútornú rovnováhu tak aj jej narušenie. K základným kategóriám nižších citov patria: príjemnosť – nepríjemnosť, spokojnosť – nespokojnosť, napätie – uvoľnenie, vzrušenie – uspokojenie. Nižšie city často prechádzajú do dlhodobejších citových stavov – nálad.

Citové reakcie vznikajú pri náhlom prerušení rovnováhy organizmu s prostredím. Patria sem afekty - vymedzené ako krátkodobé a veľmi intenzívne citové reakcie, ktoré môžu ovládnuť i vedomie človeka. Ďalej sem zaraďujeme útočné citové reakcie (hnev, zlosť až zúrivosť), obranné citové reakcie (nepokoj, zľaknutie sa, prekvapenie, obavy, zdesenie až panický strach) a sociálne citové reakcie (cit závislosti, obdiv, rešpekt, úcta, cit pokory, menejcennosti, cit nadvlády, pýchy, márnomyseľnosti, hrdosti, cit opatery, starostlivosti, súcit, smiech).

Citové stavy u človeka sa vyznačujú dlhšie trvajúcim, nie príliš intenzívnym prežívaním svojho subjektívneho stavu – nálady. Citové stavy dlhšie ovplyvňujú psychickú reguláciu správania človeka ako jeho telesný stav, sú miernejšej intenzity ako citové reakcie a situačne podmieňujú a podfarbujú obvyklé psychické prejavy. Citové stavy sú výrazom nášho momentálneho vzťahu k skutočnosti. K citovým stavom patrí nálada radostná, pokojná, veselá ale i záporné nálady – podráždená, hnevlivá, nevľúdna a pod.

Citové vzťahy charakterizuje prežívanie subjektívneho vzťahu k predmetom osobitnej hodnoty alebo k sebe samému s dlhodobejším trvaním. Patrí sem sympatia – antipatia, láska – nenávisť, priateľstvo – nepriateľstvo, obdiv – pohŕdanie, pýcha – pokora, vášeň, strata citových vzťahov (odcudzenie). Intenzívne citové vzťahy môžu vystupovať v úlohe motívov ľudského konania.

Intenzívne prežívaný cit menejcennosti a zníženej sebadôvery môže spôsobiť u mladého človeka splynutie so skupinou kriminálnej mládeže, ktoré jeho aktuálne citové problémy síce načas vyrieši, ale spôsobí mu iné. Nenávisť alebo žiarlivosť môžu stáť v pozadí vraždy alebo podpaľačstva.

City spoločenského vedomia (vyššie city) vznikajú v priebehu vrastania človeka do spoločnosti, utvárajú jeho spoločenské vedomie, sú jeho súčasťou. Patria sem intelektuálne, estetické, etické a sociálne city.

Intelektuálne city človek prežíva pri poznávacej činnosti. Patrí k nim cit zvedavosti, presvedčenia, pochybovania, nedôvery, sklamania, radosti z poznania a pod.

Estetické city prežívame pri hodnotení podnetov pôsobiacich na psychiku z hľadiska ich krásy – napr. cit krásna, cit škaredého, kontrastného, smiešneho, dramatického a pod.

Etické city vznikajú pri dodržiavaní alebo porušovaní morálnych noriem a to vo vzťahu k sebe ale aj k iným ľuďom. Zaraďujeme sem cit morálneho rozhorčenia alebo uspokojenia, cit viny alebo neviny, spravodlivosti či nespravodlivosti, výčitky svedomia, city povinnosti, zodpovednosti, vlastenectva atď. Etické city hlboko súvisia s charakterovými vlastnosťami osobnosti. 

Sociálne city prežívame v styku s inými ľuďmi alebo sociálnymi skupinami. Patrí sem cit ľudskej dôstojnosti, bratské (sesterské) city, cit spolupatričnosti, cit nedôvery, citová ľahostajnosť, egoistické city, ctižiadosť a iné negatívne city.

Nepochybne k vyšším citom patrí aj najnovšia psychologická kategória z oblasti emócií emocionálna inteligencia. Jej zavedenie medzi psychologické pojmy je  výsledkom moderných snáh o vystihnutie ľudskej podstaty a trendu humanizácie človeka a tiež snahy o novú účinnejšiu cestu optimalizácie výkonu človeka pomocou moderného manažmentu. Emocionálna inteligencia je súhrnom emocionálnych kompetencií (Goleman 1997). Patria sem tieto emocionálne kompetencie:

Sebauvedomenie – t.j. schopnosť orientovať sa vo vlastných vnútorných pocitoch a stavoch, vedieť uplatniť vlastné preferencie v rozhodovaní, realisticky odhadnúť vlastné možnosti a schopnosti, vedieť využiť intuíciu, vystupovať so sebaistotou a sebadôverou.

 Sebaovládanie – vymedzené ako schopnosť zvládať okamžité impulzy a emócie tak, aby boli hýbateľom správania k vytýčeným cieľom a nie brzdou. Patria sem aj také vlastnosti ako napr. spoľahlivosť v zmysle dodržiavania základných pravidiel slušnosti, zmysel pre fair play, svedomitosť – schopnosť niesť zodpovednosť za vlastné správanie i pracovný výkon, schopnosť prispôsobiť sa zmenám, rýchle sa spamätať z emočného stresu.

 Motivácia ako emocionálna tendencia smerujúca k dosahovaniu vytýčených cieľov, ktoré podporujú také vlastnosti ako ctižiadostivosť, iniciatíva, lojalita, schopnosť učiť sa, rozvíjať pracovné zručnosti, zlepšovať pracovný výkon  ako aj schopnosť prekonávať prekážky, neúspech a sklamania.

 Empatia chápaná ako schopnosť vcítiť sa do pocitov, potrieb a záujmov druhých ľudí, dokázať sa pozrieť na veci ich očami, z ich pohľadu. Patria sem tiež schopnosti podnecovať osobný rozvoj a rast druhých ľudí, orientácia na vonkajšieho i vnútorného zákazníka, schopnosť rozvíjať a využívať rozmanitosť prejavov osobnosti ľudí ale aj cit pre záujmy organizácie.

Sociálne zručnosti zahrnujú ochotu ku zmenám, flexibilitu, schopnosť ovplyvňovať, počúvať, komunikovať, viesť ľudí, zvládať konflikty, vedieť spolupracovať a vytvárať pevné a trvalé medziľudské vzťahy, pracovať tímovo, vyjednávať.

Emocionálna inteligencia je vlastnosť manažérov novej doby, ktorí musia v svojich organizáciách zmeniť:

Moc na vplyv, autoritu na autenticitu, reaktivitu na proaktivitu (aktivitu v prospech celku, v prospech druhých), rigiditu (strnulosť) na flexibilitu (pružnosť), odstup na dôveru, súťaž na spoluprácu, tradíciu na inováciu, silu jednotlivca na silu tímu,hierarchiu na partnerstvo.

Vyššie city sú vo svojom prejave podmienené prítomnosťou určitých spoločenských, mravných a pracovných vlastností charakteru v štruktúre danej osobnosti. Preto na základe výskytu určitých vyšších citov v správaní človeka môže usudzovať na štruktúru jeho osobnosti. Na súvislosť citových procesov s ostatnými psychickými javmi upozorňuje i K. Lewin vo svojom vymedzení vlastností citovo zrelého individua (cit. Podľa J. Hroneka, 1966).

 

 

 Zamyslite sa !

 

 Pre citovo zrelého človeka  sú charakteristické tieto vlastnosti:

 

Schopnosť nechať sa viesť skôr realitou a nie fantáziou, prianím či  strachom.

Schopnosť žiť v dostatočne dlhých termínoch a nie iba pre krátkodobé  hodnoty.

Vedieť sa vzdať  okamžitého potešenia pre neskoršiu hodnotnejšiu  satisfakciu.

„Dospelé svedomie“ založené na úrovni všeobecne prijatých zásad a nie na  hrozbách, strachu, pocite viny, prekrútených predstavách a fantáziach   mladosti.

Schopnosť byť nezávislý, mať vlastné myšlienky, rozhodnutia  a zodpovednosť.

Schopnosť prijímať rozumnú závislosť na druhých, spolupracovať, poskytovať lásku a náklonnosť.

Schopnosť milovať niekoho druhého a nie iba seba, brať do úvahy záujmy ostatných práve tak dobre ako svoje.

Rozumná výbojnosť, ale tiež ovládanie svojich reakcií zlosti, nenávisti, závisti a priania ničiť.

Zdravý obranný mechanizmus a potlačovanie neprijateľných impulzov a hľadanie sociálne prijateľného východiska pre uspokojenie normálnych ľudských pudov.

Dobré sexuálne prispôsobenie.

Dobré prispôsobenie sa  práci, dobré vzťahy k ľuďom.

Schopnosť prijímať určitú zodpovednosť, počkať na úspech.

Mať vzťah k peniazom ako k prostriedku a nie ako k cieľu pracovného snaženia.

Mať  schopnosť vydržať ťažkosti.

 

 

Citová zrelosť, osobnostná vyrovnanosť, sebapoznávanie, sebaregulácia a sebaformovanie sú základom rozvoja osobnosti a následne môžu optimalizovať tiež pôsobenie na druhých ľudí.

Zvládanie a optimalizácia vlastných emocionálnych procesov je tiež predpokladom pre  adaptáciu na psychickú záťaž spojenú s náročnými životnými situáciami súkromného i pracovného rázu, tiež  v profesii policajta.

Psychológ môže pomôcť policajtom zvládať aj iné situácie, ktoré v službe prežívajú ako psychickú záťaž – napr. oznámenie úmrtia dieťaťa – obete dopravnej nehody jeho rodičom (bližšie: Čech, J.,  2000 a, s. 406-409).

Ochotu svedka vypovedať pravdu, rozsah, presnosť, spontánnosť, úplnosť a pravdivosť jeho výpovede  okrem už spomenutých psychických procesov a kategórií podmieňuje i jeho motivácia. Pojem motivácia vo všeobecne chápanom poňatí znamená „všetko to, čo prežívame, po čom túžime, k čomu máme odpor, čo sa snažíme dosiahnuť, aké máme ideály a pod.“ Pod daný pojem zahrnujeme „odpoveď na otázku prečo človek (alebo aj zviera) koná tak a nie inak, usiluje sa o to a nie o iné“ (Pardel 1977, s. 83-84). Thomae (podľa: Pardel 1977) uvádza týchto 6 koncepcií motivácie frekventovaných v literatúre:

1. Motivácia ako príčina pohybu v zmysle hnacej sily. Z hľadiska psychológie svedka tu teda ide o tú zložku psychiky, ktorá človeka aktivizuje k určitému správaniu príznačnému pre obsah sociálnej role svedka.

Napr. človek, ktorý sa sám prihlási ako svedok pravdivo vypovedá na výzvu polície na základe prosociálnych občianskych postojov  alebo v snahe získať poľahčujúce okolnosti pre trestnoprávne posudzovanie svojho správania.

2. Motivácia ako následnosť zmien organizmu.

a) Motivácia ako rušivý podnet:

Napr. reakcia svedka bola motivovaná útokom na jeho osobu a preto konal podľa svojej domnienky v zmysle nutnej obrany.

b) Motivácia ako výraz fyziologických zmien:

Napr. kontrakcie žalúdočného svalstva svedka pri dlhšom výsluchu - v ich pozadí však nemusí zákonite  byť nepravdivá výpoveď.

c) Motivácia ako homeostáza a regulácia zameraná na udržanie rovnováhy organizmu:

Svedok násilného trestného činu koná v zmysle schémy nepokoj, obavy o vlastnú bezpečnosť – vyjavenie pravdy polícii - odstránenie nepokoja – zabezpečenie ochrany zo strany polície.

d) motivácia ako afekt:

Svedok koná na základe toho, čo mu je príjemné resp. nepríjemné. Prostredníctvom motivácie sa snaží napr. získať lukratívnu odmenu poskytnutím  svedectva o hľadanom umeleckom diele, resp. vyhnúť sa nepríjemnému - napr. k trestnoprávnym dôsledkom pri zverejnení pre neho nepríjemnej pravdy.

3. Motivácia ako abstrakcia kontinuity aktivácie.

Motivácia svedka v sebe zahrnuje jeho aktiváciu, ktorá je neustálym, kontinuálnym procesom pričom pre jeho motiváciu je dôležitá smerovosť, kvalita a intenzita aktivácie.

Svedok môže byť takto aktivizovaný v zmysle nastavenia na kooperáciu a pravdivú výpoveďako kontinuálne správanie.

4. Motivácia ako determinanta smeru.

Motivácia svedka vyviera z jeho zameranosti na cieľ (dosiahnutie spravodlivosti, právnej satisfakcie), zameranosti ako vlastnosti správania (svedčenie ponímané ako občianska povinnosť), snahy prispieť k niečomu (potrestaniu páchateľa), odvrátiť niečo (potrestanie príbuzného), anticipácie na budúcnosť (neochota svedčiť proti manželovi).

5. Motivácia ako súhrnný pojem na porozumenie vzťahov.

Motívy svedka sú odrazom vzťahu k jeho prostrediu a cez ne môžeme porozumieť jeho životu. Jeho tendencia vypovedať zásadne pravdivo je odrazom noriem a hodnôt v jeho rodine a jeho prístupu k životu.

6. Motivácia ako príčina rozhodovania.

Motívy svedka a ich boj sú v pozadí jeho dilemy: Svedčiť alebo nie, pretože odhalenie pravdy je spojené s rizikom pomsty páchateľa.

Pojem motív je v súčasnej psychológii vysvetľovaný ako „to, čo niekto vedome označuje za základ svojho správania“ (English), „vedomý zážitok alebo podvedomý stav, ktorý je činiteľom determinujúcim správanie človeka alebo spoločenské konanie v danej situácii“ (Warren), „každý osobitný vnútorný činiteľ alebo stav, ktorý vedie k začatiu a udržaniu aktivity“ (Guilford) a podľa Hilgarda „každý stav organizmu, ktorý má vplyv na jeho pohotovosť začať alebo pokračovať v určitom správaní“ (cit. podľa : Pardel 1977, s. 69).

Hľadanie odpovede na otázky „Čo ľudia chcú ?“ a „Prečo to chcú?“ vedie k poznaniu aktivačných činiteľov – zdrojov motivácie. Motív podnecuje človeka k činnosti, dáva jej smer, vedie k začiatku a udržaniu aktivity, zvyšuje intenzitu výkonu a správania a zásobuje človeka energiou nevyhnutnou pre výkon, je regulačným činiteľom. Motív je dispozícia, motivácia je proces daný vzťahom dispozície a podnetovej situácie. Motivácia je chápaná ako príčina pohybu a následnosť zmien stavov organizmu, abstrakcia kontinuity aktivácie a determinanta smeru, pojem na porozumenie vzťahov a príčina rozhodovania, zámer niečo  dosiahnuť, ako zvnútra resp. zvonka aktivované správanie. Motivácia ľudí je podmienená ich členstvom a požiadavkami v sociálnej skupine. V 1. fáze motivačného správania nastáva prežívanie pocitu určitého nedostatku     v organizme, určitej potreby (napr. pocit hladu, túžba po sexe). V 2. fáze  sa realizuje hodnotová orientácia a hodnotenie toho toho, čo človek potrebuje, čoho sa mu nedostáva a špecifikuje sa želateľný predmet a očakávanie tohoto predmetu ako myšlienkové predvídanie ďalšieho vývoja, ktoré určí smer a cieľ správania človeka.  3 fázou je pozorovateľné správanie zamerané na uspokojenie potreby.  4. fáza je stav nasytenia  po uspokojení potreby.

 

Obr. č. 7.  Hypotetický model štruktúry motivácie (Pardel, 1982)

 

Na uvedenom modeli sú znázornené dimenzie aktivácie (a), smerovosti (b) a cieľovosti (c). Základom v Pardelovom hierarchickom ponímaní štruktúry motivácie je rovina potrieb. Potreby vyplývajú z nedostatku alebo prebytku niečoho. Predmety prostredia vo vzťahu k možnosti jej uspokojenia potreby môžu nadobúdať potenciálnu hodnotu a jednotlivec, podľa toho či je predmet žiadúci alebo nie žiadúci, prejavuje snahu o priblíženie alebo vyhnutie sa týmto predmetom. Ďalšia v hierarchii je rovina postojov. Postoj je emocionálna skúsenosť človeka. Postoj je zahrnutý v záujmoch, ktoré ako emocionálny a kognitívny komponent  aktivizujú človeka. Je viazaný na aktuálnu hodnotu predmetov prostredia ako postoj k niečomu alebo niekomu a uskutočňuje sa  počas životnej cesty, ktorá      je súpisom minulých ale i budúcich cieľov motivujúcich človeka.  Najvyššou je rovina vôle. Vôľa je uzlovým bodom, na ktorý sa viažu presvedčenie, ktoré je odrazom prežívania pre človeka významných hodnôt aktivizujúcich k interakcii, svetonázor ako súbor názorov na svet a život utrčujúcich spôsob myslenia a zmysel konania a ašpirácie, ktorými sú očakávania úrovne budúcich výkonov v určitej činnosti na základe poznania výsledkov danej činnosti v minulosti. Pre každého človeka je typický určitý hierarchicky usporiadaný systém motivácie.  Obligatornou činnosťou polície stanovenou zákonom je zisťovanie motivácie páchateľov, ktoré by malo obsahovať celú štruktúru motivácie.

V rámci motivácie svedka sa v zmysle Pardelovho modelu uvedené kategórie môžu uplatňovať napr. nasledovne:

Pôsobenie rodičovského pudu pri sebaobviňovaní matky ochraňujúcej syna - páchateľa, potreby aj za cenu konformity patriť k určitej niekedy i kriminálnej skupine, snahy vyhnúť sa kontaktu s páchateľom násilia voči svedkovi, potenciálnej hodnoty objektov - napr. mladých chlapcov, ktorí majú vzťah k uspokojovaniu potrieb ich ochraňujúcich pedofilov, záujmu o drogy u svedkov - drogových dílerov, antisociálnych postojov páchateľov trestnej činnosti v pozícii svedkov, životnej cesty človeka v živote preferujúceho úzke egoistické ciele - svedka vlámania do domu suseda, aktuálnej hodnoty objektov, ktoré slúžia záujmom o trestnú činnosť podielníctva - napr. skladov pašovaného tovaru na motiváciu svedkov - zamestnancov v týchto skladoch, vôle zachovať si členstvo v skupine zdravotníckych pracovníkov a svedčiť o nedôslednej evidencii o liečebnom používaní barbiturátov, presvedčenia o nadradenosti svojej pozície v spoločnosti a jej domnelej nezlučiteľnosti s povinnosťou svedčiť, ašpirácie na členstvo v kriminogénnej skupine a svedčením o jej činnosti, svetonázoru jehovistu a svedčenia o okolnostiach prvej pomoci jeho dieťaťu, ktoré utrpelo stratu krve.

Súčasťou hodnotenia pravdivosti svedeckej výpovede je i posudzovanie motivácie svedka. Zistenie motivácie svedka umožní posúdiť jeho vzťahy k páchateľovi, spáchanému deliktu a tiež môže poskytnúť údaje, na základe ktorých sa posudzuje skutková podstata činu a vierohodnosť výpovede svedka.

Zistenie motivácie svedka umožňujú tieto psychologické postupy :

Pozorovanie.

Priama otázka.

Otázka okľukou.

Využitie projekcie.

Posúdenie vplyvu motivácie na výkon.

Pri použití metódy pozorovania sa vychádza z poznatku: Čo človeka motivuje, tomu venuje veľa času, úsilia, prípadne i finančných prostriedkov, o tom rád hovorí. Prirodzene že s dlhodobým, plánovitým, systematickým a jasne definovaným pozorovaním rastie množstvo a presnosť získaných poznatkov, cenné sú však i pozorovania v kritických chvíľach, keď ide o veľa a prejavia sa tie najhlbšie motivačné sily skryté v najhlbších vrstvách osobnosti.

Zistenie motivácie svedka položením priamej otázky sa viaže na prítomnosť dôvery v komunikácii svedka a absenciu ohrozenia vlastnej osoby. Priame otázky nútia svedka, aby sa zamýšľal sám nad sebou, prehlbujú jeho sebapoznanie a niekedy ho i podnecujú k väčšej ochote ku kooperácii s políciou.

V situáciách keď nie je taktné a ani taktické pýtať sa ľudí priamo, použijeme nepriamu otázku - otázku okľukou. Napr. agresívne založenie osobnosti a motivácie svedka by sme asi ťažko zistili priamou otázkou na to, či človek je agresívny, v akých situáciách a v akej miere. Uvedené fakty možno zistiť napr. aj tým, že sa svedka spýtame na jeho názor na vhodnosť trestu smrti.

Využitie projekcie pri zisťovaní motivácie svedka spočíva v tom, že sa cieľavedome snažíme postrehnúť aj tie prejavy správania, ktoré svedok mimovoľne premieta vo svojom správaní. Napr. neistotu môže premietať v zafarbení a plynulosti reči, odpovedaním až po pauzách, absenciou snahy o kontakt očí z jeho strany, skrížením rúk pred telom alebo inými typmi bariér v jeho gestách, dysfunkčnými neprirodzenými pohybmi rúk a nôh, podaním ruky bez stisku, vložením svojej ruky do inej na spôsob „mŕtvej ryby“ a tiež inými prejavmi nonverbálnej komunikácie - paralingvistikou (sprievodnými prejavmi slovného prejavu: hlasitosťou, výškou, farbou, prízvukom, intonáciou a prestávkami v reči), mimikou, pohľadmi, proxemikou (fyzickým vzdialením sa alebo priblížením v miestnosti), posturikou (komunikáciou na základe postoja tela), kinesikou (komunikáciou rôznymi pohybmi rúk, nôh, hlavy, chôdzou) gestikou (komunikáciou kultúrne normalizovanými výrazmi, pohybmi, postojmi, gestami - napr. prikývnutím, vztýčením ruky so zdvihnutým ukazovákom a prostredníkom a tak pod.), haptikou (komunikáciou dotykom pri podávaní rúk, potľapkávaní, pohladení), celkovým vzhľadom, zovňajškom, image, prostredím (jeho charakteristikou, estetikou, výberom, poriadkom, funkčnosťou a využívaním, zariadením, prijatím návštevy).

Na základe posúdenia vplyvu motivácie na výkon možno usudzovať na ochotu vypovedať pravdivo. Napr. svedok, ktorý sa na predvolanie dostaví včas, je motivovaný inak ako ten, ktorý sa dostaví bezdôvodne oneskorene, resp. ten, ktorý sa nedostaví vôbec.

Motivácia svedka je v pozadí aj jeho vedome pravdivých resp. nepravdivých výpovedí. Motívmi nepravdivých výpovedí svedka môžu byť:

 strach z pomsty obvineného, podozrivého alebo z ich stykov,

strach z narušenia vzťahov s ostatnými osobami, ktorých sa dotýka výpoveď – rodinných, priateľských či spolupáchateľských,

snaha prehĺbiť, zväčšiť vinu týchto osôb z pomsty či iných  pohnútok,

nesprávne a neadekvátne vlastné reagovanie v dobe vyšetrovanej udalosti a snaha zakryť ho úplne alebo aspoň ho inak podať,

neochota vystupovať neskôr v roli svedka, najmä poznávacieho svedka, nechuť zúčastňovať sa na vyšetrovaní, súdnom pojednaní,

priateľské, príbuzenské, prípadne i zločinecké vzťahy k podozrivému alebo obvinenému ,

snaha zveličovať škodu jemu spôsobenú trestnou činnosťou a to z pomsty, ziskuchtivosti, žiarlivosti, nenávisti,

snaha znížiť hodnotu (výšku) hmotnej škody, kvôli utajeniu zdroja a pôvodu hodnôt, o ktoré svedok prišiel,

snaha utajiť vlastné nežiadúce chovanie - napr. manželskú neveru, strach, zbabelosť, koristníctvo, vandalstvo, zatajenie nálezu a pod.,

skeptický názor  na možnosti polície vyšetriť a objasniť trestný čin, zabezpečiť náhradu škody, anonymitu a osobnú bezpečnosť svedka.

Hypotéza o zámernom skresľovaní výpovede svedkom na základe osobitostí jeho osobnosti, motivácie a sociálneho začlenenia vyplýva z vyššie uvedených psychologických javov a to najmä z osobitostí jeho systému motivácie a štruktúry osobnosti, z nekonzistentnosti správania svedka v čase kriminalisticky relevantnej udalosti a v čase jej vyšetrovania prípadne z neadekvátneho a nie zvyčajného priebehu regulácie psychiky svedka a jeho správania ako aj z dôkazne zistenej prítomnosti zameranosti na lživú výpoveď a tiež zistenia rozporov medzi jeho verbálnou a nonverbálnou komunikáciou a rozporom medzi slovným obsahom jeho výpovede a jej emocionálnym kontextom.

Pochybnosti o vierohodnosti výpovede svedka vyplývajú tiež z rozporov vo výpovediach, menení výpovedí, neexistencii vnútornej logiky vo výpovedi, rozporov medzi výpoveďou a okolnosťami vyšetrovaného prípadu, dôkazov z doterajšieho priebehu vyšetrovania, záverov znalcov, previerky na mieste činu.

Na usvedčenie svedka z klamnej výpovede polícii slúžia formy logického a emocionálneho pôsobenia.

Logické pôsobenie sa v praxi môže uplatňovať nasledovne:

dôkazy sa predostrú postupne podľa ich dôkaznej hodnoty alebo ihneď sa predložia najviac preukázateľné dôkazy,

po predložení dôkazov sa vyžaduje, aby vypočúvaná osoba k nim zaujala podrobné stanovisko,

uskutoční sa logická analýza rozporov zistených vo výpovedi vypočúvaného svedka a rozporov medzi jeho výpoveďou a výpoveďami iných osôb.

Emocionálne pôsobenie na klamne vypovedajúceho svedka možno uskutočniť:

pôsobením na pozitívne stránky jeho osobnosti, využitím ním prežívaných závislostí, záujmov, odborných vedomostí a schopností a snahy o zachovanie si občianskej a profesionálnej autority,

využitím antipatií svedka voči ostatným zainteresovaným, jeho nedôstojnej závislosti na nich,

využitím emocionálneho pôsobenia vecných a iných dôkazov.

Svedecká výpoveď je často jednou z prvých informácii, ktoré sú k dispozícii na počiatku vyšetrovania trestnej činnosti. Poznatky o jej formovaní sú významným faktorom porozumenia svedkovi, hodnotenia pravdivosti svedeckej výpovede a cieľavedomej komunikácie policajta so svedkom.

 

 

2.1.5. Vôľové procesy

 

Zámerný a cieľavedomý ráz psychickej činnosti a samotná podstata psychickej regulácie správania sú podmienené existenciou a činnosťou vôľových procesov. Vôľové procesy nám umožňujú zámerne riadiť aktivizovanie i ďalší priebeh jednotlivých psychických javov v selej štruktúre psychiky. Pomocou vôľových procesov môžeme zámerne konať, prekonávať prekážky a dosahovať vytýčené ciele. Vôľa je najvyššia forma vedome zacielenej činnosti človeka. Prejavuje sa v uvedomení štruktúry cieľa.  Jednotlivé akty vôle sa v psychike prejavujú ako :

chcenie (príjemného) a zavrhovanie (nepríemného)

chcenie (pri dosiahnuteľnom ciele)želanie

chcenie podmienené (ak sa to alebo ono stane, urobím to – implikácia)

chcenie disjunktívne (disjunkcia – buď to alebo ono, z viacerých cieľov sa rozhodnem pre jeden) 

intenzita vôle (úsilie, ktoré treba vynaložiť na uskutočnenie chceného výkonu)

trvanie vôle

 

Medzi individuálne vlastnosti vôle zaraďujeme samostatnosť, cieľavedomosť, rozhodnosť, vytrvalosť, disciplinovanosť, sebaovládanie a sebadisciplínu, statočnosť a smelosť.

Samostatnosť sa prejavuje  v rozhodovaní, vytyčovaní cieľov, voľbe prostriedkov. Samostatný človek môže vypočuť mienku iných ale rozhoduje sa sám. Protikladom samostatnosti je ovplyvniteľnosť, nesamostatnosť, sugestibilita. Negatívom samostatnosti je svojhlavosť, tvrdohlavosť.

Cieľavedomosť znamená, že človek nejakú činnosť vykonáva vzhľadom na blízke a perspektívne ciele, ktoré v každom momente svojim správaním sleduje. Cieľavedomosť v práci sa prejavuje a hodnotí podľa zásad. Cieľavedomosť ktorá vychádza len z egoistických záujmov a zásad vedie k malichernosti, nedotklivosti, namyslenosti a neúcte.

Rozhodnosť je schopnosť vedieť sa správne, rýchlo a uvážlivo rozhodnúť v dôležitých, rozhodujúcich okamihoch, v ťažkých životných podmienkach.

Vytrvalosť zabezpečuje prijaté rozhodnutie doviesť do cieľa. Vzniká pri prekážkach, neúspechoch, ktoré môžu človeka stretnúť. 

Medzi vôľové vlastnosti charakteru patrí disciplinovanosť, sebaovládanie a sebadisciplína, statočnosť a smelosť.

Disciplinovanosť umožňuje dodržiavanie zásad spolunažívania, podriaďovanie sa všeobecným požiadavkám platným pre ľudskú činnosť a správanie.

Sebaovládanie a sebadisciplína  t.j. schopnosť kontrolovať svoje správanie city, vystríhať sa všetkého škodlivého, nepotrebného a nedôstojného.

Statočnosť a smelosť znamenajú pripravenosť dosahovať spoločensky prospešné ciele bez ohľadu na osobný prospech a nebezpečenstvo života. Opakom je zbabelosť, márnomyseľnosť, strach o seba.

 

Štruktúra vôľového konania zahrnuje tieto etapy:

 

Vznik pohnútky a predbežné vytýčenie cieľa.  Pohnútky, motívy odrážajú aktualizované motivačné komponenty ako potreby, pudy, potenciálne hodnoty objektov potrieb, snahy priblížiť či vzdialiť sa vo vzťahu k objektom potrieb, záujmy, aktuálne hodnoty objektov potrieb, životnú cestu človeka, postoje, presvedčenie, svetonázor , ašpirácie človeka. Ide tu o situáciu voľby toho čo vlastne človek chce, lebo niekedy človek chce to i ono.

Uvedomenie si cieľa  obsahuje ideálny cieľ, ktorý by sme chceli dosiahnúť a akčný cieľ t.j. to čo si trúfame dosiahnúť. Akčný cieľ sa vyhýba krajnostiam – t.j. „tvrdej“ či „mäkkej“  miere ašpirovaného výsledku.

Posúdenie rozličných motívov, pohnútok – „boj motívov“  je intelektová selekcia chcení, niekedy protichodných, nezlučiteľných.

Anticipácia (predvídanie) následkov – obsahuje úvahy o možnom priebehu, výsledkoch a následkoch  vôľového konania zamerané do budúcnosti.

Rozhodovanie sa uskutočňuje ako zvažovanie medzi aktualizovanými pohnútkami,  posudzovanie aké prostriedky použiť, akými operáciami dosiahnuť cieľ, aké činnosti a aké formy správania použiť. Rozhodovanie v sebe zahrnuje napätie pred rozhodnutím – „urobiť to tak alebo inak ?“. Po rozhodnutí sa napätie redukuje voľbou akčného cieľa.

Rozhodnutie je moment v ktorom sa stretajú záujmy individua a jeho sociálneho prostredia, skupiny, spoločnosti. Osobnosť je normami sociálneho prostredia viazaná pri svojom rozhodnutí – nie však absolútne. Rozhodnutie je kritériom hodnotenia človeka jeho sociálnym prostredím. Hodnotenie rozhodnutia jednotlivcom samotným ale aj jeho súputnikmi má popri aktuálnej aj retrospektívnu časovú dimenziu. Človek a jeho okolie sa vracajú späť k minulým rozhodnutiam a hodnotia ich v kontexte dostupných a subjektívne spracovaných aktuálnych spätných väzieb. Výsledkom tohto procesu je označenie ľudí ako prorokov alebo spiatočníkov – podľa toho ako čas preveril kvalitu ich rozhodnutia a ako ju percipuje človek a jeho okolie v súčasnosti.

Výkon rozhodnutia zahrnuje realizačné činnosti v smere vytýčeného cieľa a stanovených spôsobov jeho dosiahnutia.

Plán ďalšej činnosti je reakciou človeka na výskyt  ťažkostí, prekážok a to vnútorných zakotvených v psychike a telesnom organizme jednotlivca a vonkajších vyplývajúcich z prírodného a sociálneho prostredia. Na tieto ťažkosti musí človek reagovať ak chce dosiahnuť svoj cieľ.

Regulácia na základe kontroly dosiahnutého cieľa sa uskutočňuje porovnaním cieľa chceného a dosiahnutého. Zistené rozdiely medzi týmito hodnotami u človeka stimulujú korekciu jeho realizačných činnosti pri ďalšom akte vôľového konania zameraného na priblíženie sa kvalite pôvodne chceného cieľa. S dosiahnutým cieľom sa porovnávaju kvality ideálneho cieľa a akčného cieľa. Miera lpenia na tom či onom type cieľa, resp. jeho uprednostňovanie je podmienená realizmom, húževnatosťou, pružnosťou, ambicióznosťou a vytrvalosťou človeka.

 

Schéma štruktúry priebehu vôľového konania na obr. č. 8 naznačuje veľké množstvo variácií priebehu vôľového konania na základe osobitosti jeho priebehu v jednotlivých etapách vyplývajúcich zo špecifickosti prostredia a osobnosti každého človeka.  Už v úvodnej etape sa môžu ľudia od seba markantne odlišovať a to podľa toho, ktorá potreba dominuje v ich motivačnom systéme. Ak sa viacerí jednotlivci budú zhodovať v obsahu cieľov ich činnosti, tento cieľ môže byť pre nich rôzne reálny, individuálne jasný a rozličnej hodnoty. V ďalšej etape   prebieha boj motívov podporujúcich vôľové konanie s motívmi, ktoré toto konanie tlmia a brzdia. Tento boj zásadne podmieňuje  individuálna štruktúra motivačných a charakterových vlastností osobnosti a najmä škála vôľových vlastností. Anticipácia je tiež u ľudí rôzna. Niektorí predvídajú následky, iní nie. Anticipácie určitých ľudí môžu byť reálne, pravdepodobné, zatiaľ čo u iných sú odtrhnuté od skutočnosti. Rozhodovanie môže vychádzať z rôznych informácii, z rôznych hodnôt a kvalít poznávacích procesov.  Rozhodnutie môže byť viac či menej správne, cieľavedomé, náhodné, etické, pohotové, egoistické či prosociálne. Výkon rozhodnutia sa môže u jednotlivých ľudí v podobnej situácii odlišovať realizačnými činnosťami. Pri realizácii vôľového konania závisí od prezieravosti, obozretnosti a dôslednosti jednotlivca, či si predbežne skontroluje svoje čiastkové výsledky a dosiahne svoj vytýčený cieľ v plnom rozsahu alebo len čiastočne alebo pri ceste za svojim cieľom narazí na ťažkosti, na ktoré nie je vždy pripravený a vzniká tu riziko zmarenia jeho snáh ako aj možnosť nepríjemných frustračných zážitkov zo sklamania pri neúspechu. 

Obr. č.  8. Schéma štruktúry priebehu vôľového konania

 

 

Rozhodnutie

Rozhodovanie

Anticipácia následkov

Vznik pohnútky a predbežné vytýčenie cieľa

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Vôľa úzko súvisí s ostatnými psychickými javmi. V spojitosti s poznávaním treba pripomenúť, že pomocou vôle sa vnímanie stáva zámerným a následne, ak ide o metódu získavania faktov,  tak pozorovaním. Účinok vôle sa niekedy prejavuje pri tvorbe, fixovaní a vybavovaní pamäťovej stopy. To čo chceme, si v rámci cieľavedomého učenia lepšie zapamätáme a chcenie má vplyv aj na spomínanie. Zapojenie vôle umožňuje úmyselné vzbudzovanie citov. Pomocou vôle si možno navodiť stenické city a tlmiť účinok astenických citov. Vôľa a učenie podmieňujú účinnú komunikáciu a sociálno psychologické výcviky. Vôľa ako „vôľa k životu – elan vital“ dynamizuje osobnosť. Vôľa ako snaha priblížiť sa, dosiahnuť a udržať príťažlivý objekt či príjemnú činnosť je súčasťou pozitívnej motivácie. Podobne vôľa zakotvená v snahe vzdialiť sa od niečoho nepríjemného, uniknúť je súčasťou negatívnej motivácie. Priebeh vôľových procesov úzko súvisí s prítomnosťou určitých osobnostných vlastností. Svoju úlohu tu zohráva sila motívov, rozhodnosť, cieľavedomosť, odvaha a statočnosť, vytrvalosť, stálosť motívov, sociálna rezistencia (aktívna u vodcovských typov a tiež pasívna u rebelujúcich jednotlivcov), sebaovládanie, disciplína, otužilosť voči únave, útrapám, pružnosť vôle alebo naopak rigidita (strnulosť) vôle, frustračná tolerancia, odolnosť voči telesnej a psychickej záťaži.

P. Říčan (1970) preukázal súvislosť faktorových vôľových vlastností s charakterovými vlastnosťami, ktoré vyjadrujú vzťah človeka k práci:

Faktor pracovnej vytrvalosti súvisí so sebadisciplínou, silnou a pevnou vôľou, dôslednosťou, schopnosťou koncentrácie na jeden cieľ, cieľavedomosťou, pracovnou vytrvalosťou, zotrvaním v práci za každých okolností ale tiež s primeranou dávkou sympatickej tvrdohlavosti.

Faktor sociálnej rezistencie má vzťah k tvrdohlavosti, tvrdošíjnosti, vzdorovitosti a umienenosti.

Faktor energickej vôle sa prejavuje v priebojnosti, energickosti a schopnosti presadiť svoju vôľu.

Faktor sebaovládania sa prejavuje v tom, že pracovník polície dokáže ovládnuť svoje city, svoju prípadnú nechuť k asociálnym ľuďom a prekonať strach.

Faktor abúlie – t.j. absencie vôľových procesov sa prejavuje v tom, že príslušní ľudia nevedia, čo chcú, nemajú žiadne ciele alebo prelietajú od jedného cieľa k druhému, pri rozhodovaní často a príliš dlho váhajú.

Faktor povoľnosti súvisí s príliš ústupčivým správaním, keď sa človek javí ako by konal bez vlastnej vôle.

V priebehu vôľového konania sa niekedy stáva, že dôjde k nežiadúcemu preskočeniu určitej etapy, neadekvátnemu zrýchleniu alebo naopak k spomaleniu, prípadne až k utlmeniu vôľového procesu. Uvedené situácie sa navonok prejavujú ako nasledovné poruchy vôľových procesov:

Impulzívne konanie, ktoré vyviera náhle, bez zrelej úvahy, na základe okamžitého nápadu k činnosti napr. napadnutie bez zrejmého motívu.

Skratové konanie vychádza z vytýčeného cieľa, ale bez adekvátneho premyslenia plánov a spôsobov činnosti – napr. získanie príťažlivého predmetu krádežou.

Nutkavé konanie je charakteristické svojou neúčelnosťou a nevhodnosťou vzhľadom na konkrétnu situáciu – napr. obnažovanie exhibicionistov na verejnosti.

Patická sugestibilita spočíva v prílišnej ovplyvniteľnosti – napr. trestná činnosť na základe navedenia inými osobami.

Negativizmus a to pasívny, ktorý sa prejavuje v neplnení pokynov – napr. odsúdení odmietajú pracovať, alebo aktívny, pre ktorý sú typické opačné tendencie než je požadované   - odsúdení síce pracujú, ale zámerne vyrábajú zmätky.

Pri podozrení na poruchu vôľových procesov v konaní človeka si musí pracovník polície ujasniť nasledovné otázky:

Aké myšlienky predchádzali trestnému činu a aká doba uplynula od prvého nápadu k vykonaniu činu?

Akú potrebu jednanie uspokojovalo ? Priniesol čin obvinenému nejaký prospech ?

Aký bol telesný stav obvineného ? Nebolo jeho impulzívne konanie spôsobené prílišným oslabením organizmu v dôsledku vekových alebo fyziologických príčin (puberta, klimaktérium, menzes, pôrod).

 

2.1.6. Psychické stavy

 

Psychické stavy sa vyznačujú osobitými znakmi. Celistvosť psychických stavov znamená, že charakterizujú psychickú činnosť v celku za určité časové obdobie.. Pohyblivosť a relatívna stabilita  znamenajú, že psychické stavy sú premenlivejšie než psychické vlastnosti a ich trvanie je dlhšie než je tomu u psychických procesov.  Súvislosť psychických stavov s psychickými procesmi a vlastnosťami spočíva v tom, že určujú napätie a tempo psychického odrazu, výberovosť pocitov a vnemov a produktívnosť myslenia a pamäti. Predstavujú pozadie, ktoré napomáha prejaveniu alebo maskovaniu určitej vlastnosti osobnosti.  Individuálna svojráznosť a typičnosť vyplýva  z so spätosti psychických stavov s individualitou jednotlivca, s jej morálnymi, ale najmä temperamentovými črtami. Psychické stavy ďalej charakterizuje veľká rozmanitosť – napr. údiv, rozpaky, nadšenie, vzrušenie, rozhodnosť, nerozhodnosť, napätie, kľud a polarita – t.j.  každý psychický stav má aj stav jemu opačný.

Psychické stavy delíme podľa:

ich psychologickej charakteristiky na intelektuálne, emocionálne, vôľové, kombinované,

ich úlohy v štruktúre osobnosti na situačné, osobné a skupinové,

hĺbky zážitku na hlboké a povrchné,

vplyvu na osobnosť či skupinu na kladné a záporné,

trvania na dlhé a krátke,

stupňa uvedomenia na viac či menej uvedomované.

Osobitý význam pre ich závažnosť a vplyv na psychiku majú psychické stavy spojené so zvládaním náročných životných situácií. Sú to situácie charakterizované buď nadmerným alebo nedostatočným počtom okolností podnecujúcich psychiku jednotlivca a niekedy ide o neprimerané až rušivé podnety. Náročné životné situácie môžu mať na človeka mobilizujúci účinok a byť impulzom k sebauplatneniu, môžu posilovať jeho sebadôveru,navodiť pohotové myslenie a energické jednanie. Ak sa však človekovi nepodarí vyrovnať sa s vystupňovanými náročnými situácia pomerne jednoduchým spôsobom, hľadá iné cesty. Pripravuje sa na náročnejšiu akciu zvýšením celkovej aktivity organizmu. Tento stav sa prejavuje celkovým vzrušením, zrýchlením tepu a dýchacích pohybov, pohybovým nepokojom, trasom, grimasami, veľavravnosťou, nespavosťou, prudkými afektami, vnútorným napätím a nepokojom, vystupňovaním fantázie a myšlienkovej aktivity a stavom zosilenej motivácie.

Pracovník poriadkovej polície sa do tejto situácie môže dostať vtedy, keď je postavený pred konflikt rozhodovania – Má uskutočniť zákrok sám proti viacerým protivníkom ?

U niektorých jednotlivcov a v niektorých situáciách sa napätie prejavuje prejavuje naopak extrémnou nečinnosťou, strnulým postojom a mlčaním.

Takéto „zmrazenie reakcií“ môže nastať u neskúseného policajta, ktorý stoji tvárou v tvár ozbrojenému páchateľovi.

Niekedy sa narušujú poznávacie procesy, vznikajú ilúzie a jednotlivec nesprávne hodnotí situačné okolnosti – napr. veľkosť prekážok a nebezpečie

 Pri neúspešnej adaptácii na náročné životné situácie vznikajú u človeka psychické stavy, ktoré sa navonok prejavujú v jeho správaní i v činnosti. Patrí sem najmä stres, frustrácia a konflikt.

 

2.1.6.1. Stres

 

Stres je extrémná záťaž, v širšom kontexte býva definovaný ako „nešpecifická telesná odpoveď voči akejkoľvek  požiadavke na organizmus.“ (Hans Selye, cit. podľa:  Dunham a Alpert 1989, s. 498). Pojem stres získal negatívne konotatívne významy, mnoho autorov však uvádza, že stres môže mať aj pozitívnu aj negatívnu kvalitu pre človeka. Napr. stres, ktorý pôsobí na športových súťažiach alebo záverečných skúškach, môže byť pre človeka výzvou, aby sa vzopäl k excelentným výkonom a môže byť dokonca vnímaný ako zdroj príjemného prežívania. Policajný stres však patrí k negatívnym stresom.

Selye pri popisovaní nadkapacitných účinkov negatívneho stresu vymedzil  tieto tri štádia všeobecného adaptačného syndromu:

Poplachová reakcia je charakterizovaná menším než bežným odporom voči stresorom a hojnejšou sekréciou stresových hormónov.

Rezistencia počas ktorej sa úroveň vzdorovania stresorom zvyšuje a aktivizujú sa telesné obranné mechanizmy.

Exhauscia, počas ktorej sa telesné zdroje vyčerpajú a človek nie je schopný udržať adekvátnu obranu voči stresorom.

Stresové udalosti možno zaradiť do jednej alebo viacerých z nasledovných kategórií: traumatické udalosti mimo oblasť bežnej ľudskej skúsenosti, neovplyvniteľné udalosti, nepredvídateľné udalosti, udalosti, ktoré predstavujú výzvu pre hranice našich schopností a sebapoňatie alebo vnútorné konflikty. Traumatické udalosti zahrnujú prírodné katastrofy – záplavy, zemetrasenia, katastrofy spôsobené človekom – vojny, jaderné nehody, katastrofické nehody – automobilové havárie, letecké nešťastia a fyzické útoky – napr. znásilnenie alebo pokus o vraždu. Traumatické udalosti sa v psychike odrážajú ako katastrofický syndróm. Katastrofický syndróm prebieha nasledovne:

1. Najprv sú obete ohromené, omráčené a akoby si neuvedomovali svoje zranenia alebo nebezpečie – môžu zmätene blúdiť sem a tam a vystavovať sa riziku ďalšieho zranenia.

2. V ďalšom vývoji sú pasívne, neschopné sami čosi samostatne urobiť  ale ľahko nasledujú ostatných – napr. žena po znásilnení nemusí byť niekoľko dní schopná obstarať si jedlo, keď jej však  blízka priateľka odporučí aby si išla nakúpiť, tak jej vyhovie .

V tomto štádiu osoby pociťujú úzkosť, obavy, ťažko sa sústreďujú a vracajú sa stále v rozhovore  k prežitej katastrofe – napr. ľudia, ktorí prežili autohaváriu sa nedokážu vrátiť do práce, pretože sa nemôžu sústrediť a priateľom stále hovoria o nehode.

Väčšina ľudí sa s traumatickou udalosťou v živote nestretne avšak stres sa u nich vyvinie na základe kontaktu s bežnými situáciami, ktoré sú vnímané ako stresové udalosti pretože sú pre ne typické tieto charakteristiky:  neovplyvniteľnosť, nepredvídateľnosť, miera v ktorej je udalosť výzvou pre hranice našich schopností a sebapoňatie.

Neovplyvniteľnosť znamená, že stresujúcu udalosť nemôžeme ovládať, riadiť, kontrolovať, zabrániť jej či prerušiť ju. Ako neovplyvniteľná môže byť prežívaná situácia rukojemníka, niekedy ju však možno do istej miery ovplyvniť ak rešpektujeme zásady adekvátnej komunikácie (bližšie pozri: J. Čech 2000c).

Nepredvídateľnosť znamená nemožnosť vidieť dopredu čo sa stane, nemožnosť anticipovať ďalší vývoj udalosti a tak sa pripraviť naň. Ak v situácii funguje hypotéza bezpečnostného signálu, máme možnosť pripraviť sa na nebezpečie a lepšie zvládať stres.  Takýmto bezpečnostným signálom môže byť odchod agresívneho a stresujúceho šéfa na služobnú cestu čím vzniká možnosť zotavenia a relaxácie pre zamestnancov. Ak však bezpečnostný signál prítomný nie je, človek je neustále vystavaný stresu. Nemožno predvídať  prírodné pohromy – zemetrasenia, náhle zosuvy pôdy, povodne. Problematické predvídanie je spojené s pohybom policajta v neznámom objekte, v ktorom sa ukrýva ozbrojený páchateľ. Niektoré profesie obsahujú množstvo nepredvídateľných situácií a preto pôsobia veľmi stresujúco na ich nositeľa. Patrí sem profesia hasiča, záchranára, horolezca ale aj policajta.

Výzva pre hranice našich schopností  je spojená so situáciami ktoré môžu byť predvídateľné, ovplyvniteľné, avšak adaptácia na ne vyžaduje aby človek siahol až na dno svojich síl a konfrontoval svoj pohľad na seba s nárokmi situácie. Holmes a Rahe (cit. podľa  Atkinsonová, R.L. – Atkinson, R.C. – Smith, E.E. – Bem. D.L. – Hoeksema, S.N. 1995, s. 590) vytvorili škálu životných udalostí, ktoré sú vnímané ako stresové. 

 

 

 

Obr. č. 9.  Škála životných udalostí Holmesa a Raheho

 

Životná udalosť

Hodnota

 Smrť partnera

 Rozvod

 Rozchod manželov

 Výkon trestu

 Smrť blízkeho príbuzného

 Vlastné zranenie alebo choroba

 Sobáš

 Výpoveď z práce

 Zmierenie manželov

 Odchod do dôchodku

 Ochorenie rodinného príslušníka

 Tehotenstvo

 Sexuálne ťažkosti

 Prírastok nového člena do rodiny

 Zmena zamestnania

 Zmena finančnej situácie

 Smrť blízkeho priateľa

 Zmena pracovného zamerania

 Zabavenie zastaveného majetku

 Zmena zodpovednosti v zamestnaní

 Odchod syna alebo dcéry z domu

 Problémy s príbuznými zo strany partnera

 Vynikajúci osobný úspech

 Manželka začala alebo prestala pracovať

 Zahájenie alebo ukončenie štúdia

 Zmena životných podmienok

 Zmena osobných zvykov

 Problémy s nadriadeným

 Zmena bydliska

 Zmena školy

 Zmena rekreácie

 Zmena náboženských aktivít

 Zmena spoločenských aktivít

 Zmena spánkových návykov

 Zmena stravovacích návykov

 Dovolenka

 Vianoce

 Drobné porušenia zákona

 

100

73

65

63

63

53

50

47

45

45

44

40

39

39

39

38

37

36

30

29

29

29

28

26

26

25

24

23

20

20

19

19

18

16

15

13

12

11

 

Stresy môžu nastať aj ako dôsledok nevyriešených vnútorných konfliktov. Vnútorné konflikty vznikajú  vtedy, keď sa človek musí rozhodnúť medzi navzájom sa vylučujúcimi cieľmi alebo postupmi konania, motívmi alebo potrebami.  Najčastejšie sa vyskytujú silné konflikty medzi nasledujúcimi dvomi motívmi:

Nezávislosť proti závislosti – Počas stresu možno uniknúť do detskej závislosti a vyhľadať niekoho, kto nám pomôže vyriešiť naše problémy, avšak iba schopnosť postarať sa sám o seba je prejavom zrelosti. Vyšetrovateľ čakateľ v rámci svojej profesionálnej prípravy a vyzrievania je závislý od svojho supervízora – staršieho vyšetrovateľa a túži po dobe keď bude pripravený na to aby sám nezávisle riešil v zmysle procesnej samostatnosti úlohy vyšetrovateľa.

Intimita proti osamelosti – Túžba po sebaotvorení a sformovaní blízkeho vzťahu s druhým človekom môže byť v rozpore s obavami z rizík a negatívnych následkov prílišného sebaotvorenia. Ženy, ktoré sa v minulosti vďaka neadekvátne uskutočnenému sebaotvoreniu stali obeťou znásilnenia prežívajú intenzívny konflikt medzi bezpečnou avšak málo prínosnou osamelosťou a ďalším avšak riskantným pokusom o intímne zblíženie s novým partnerom.

Spolupráca proti súťaženiu – Súťaž a úspech sú prejavmi individuálneho snaženia, ktoré vyvrcholí v súrodeneckej, študijnej či zamestnaneckej rivalite avšak napriek tomu je človek nútený spolupracovať s druhými. Policajt zväčša profesionálne koná ako jednotlivec – získava poznatky o podsvetí, robí expertízy, zadržiava, vyšetruje a vystupuje ako samostatne konajúci špecialista – napriek tomu sa nevyhne kooperácii s ostatnými špecialistami a využíva informačnú bázu polície. Prevenciou voči stresu je uvedomenie si kde je  v danom prípade hranica jeho samostatného fungovania a kde musí nastúpiť kooperácia  a kde kooperácia môže byť problémom jeho vnútorného konfliktu a tiež rivality medzi jednotlivými policajnými službami.

Vyjadrenie impulzu proti morálnym zásadám – Impulzívne konanie človeka vyviera z túžby byť sebou samým a adaptívne konanie v duchu morálnych  zásad z túžby byť taký ako druhí a najmä byť akceptovaný. Impulzívne vyjadrenie vlastnej sexuality môže v danom okamžiku možno priniesť uspokojenie jeho aktérovi, avšak ak sa súčasne nerešpektujú mravné zásady, môže byť v rozpore s potrebami partnera, príp. sociálneho prostredia. V krajnom prípade môže dôjsť k trestnému činu znásilnenia.

Ak sa vo vnútorných konfliktoch nepodarí nájsť prijateľný kompromis medzi protikladnými motívmi  môže to u človeka vyvolať značný stres.

Podnety, ktoré vyvolávajú stres nazývame stresory. Psychickou reakciou na stresor môže byť veselá nálada ak človek zhodnotí situáciu ako zvládnuteľnú. Ak tomu tak nie je, môžu vzniknúť úzkosť, zúrivosť, skľúčenosť a depresia. G.A. Goolkasian, R. W. Gedges a W. DeJong (In: Dunham a Alpert 1989, s. 499) medzi stresory v policajnej činnosti zahrnujú tieto skupiny: 1. stresory zahrnuté v policajnej práci, 2. stresory vyplývajúce z politiky a praxe samotných policajných oddelení, 3. stresory vyplývajúce zo systému trestného práva a spoločnosti ako celku a 4. vnútorné stresory  s ktorými sa konfrontuje každý jednotlivec, ktorý pracuje ako policajt.

Stresory zahrnuté v policajnej práci sú rotácie pracovných smien a z nich vyplývajúce zmeny telesných rytmov, zvraty od pokojného pracovného dňa k extrémnej zaneprázdnenosti prípadne k zmene pracoviska na „miesto smrti“ a následné nutné biologické prispôsobenie a tiež komplikácie v súkromnom živote. Stresorom je tiež konflikt rolí. Takéto konflikty ľahko vznikajú medzi snahou slúžiť verejnosti,  vynucovaním práva, konaním v súlade s vlastnými hodnotami a etickými štandardmi a konaním ako manžel, rodič a priateľ.  Ďalšie stresory zahrnujú:

Neustále ohrozenie policajtovho zdravia a bezpečnosti.

Nuda striedajúca sa s potrebou náhlej čulosti a mobilizácie energie.

Zodpovednosť za ochranu ľudských životov.

Neustály kontakt s ľuďmi ktorí prežívajú bolesť a distres.

Potreba kontrolovať svoje emócie najmä keď ho provokujú aby vybuchol hnevom.

Kontakt so zbraňou a to niekedy aj v čase mimo služby.

Rozkúskovanosť policajnej práce s iba zriedkavými možnosťami sledovať prípad až do uzavretia a získať spätnú väzbu a využiť z nej informáciu.

Stresory vyplývajúce z politiky a praxe samotných policajných oddelení obsahujú administratívnu politiku a procedúry, vplyv nedostatočných zdrojov pre činnosť polície – slabé vybavenie, používanie hliadkových vozidiel s iba jedným policajtom, interné vyšetrovacie praktiky, zahrnujúce aj správanie policajta mimo služby, príliš tvrdé tresty za malé priestupky, vnímanie policajta ako vybaveného menšími právami než majú zločinci. Patrí sem i slabá inšpekcia a nedostatok administratívnej podpory hliadkovým policajtov, nedostatok odmien za dobré výkony, nedostatočný výcvik, neprimerané možnosti rozvoja kariéry a rozmáhajúce sa papierovanie.

Stresory vyplývajúce zo systému trestného práva a spoločnosti ako celku zahrnujú: Nedostatok porozumenia súdov pri pozývaní policajtov ako svedkov keď tieto termíny neladia s ich pracovnými povinnosťami, osobným voľnom a dokonca s ich časom na spánok. Rozhodnutia súdov, ktoré obmedzujú voľnosť konania alebo okliešťujú úlohu trestného práva. Policajtmi percipovaná zhovievavosť  súdov. Predčasné uvoľňovanie páchateľov na kauciu alebo na podmienku. Nedostatok podpory verejnosti a negatívne postoje voči polícii. Prekrútené a nepriaznivé správy v médiach o činnosti polície. Nedostupnosť a policajtmi percipovaná neúčinnosť stredísk sociálnych služieb a rehabilitácie kam polícia odovzdáva jednotlivcov.

Individuálne stresory obsahujú obavy, či policajt zvládne svoje oprávnenia, strach z výkonu nebezpečných oprávnení, pocity bezradnosti, individuálne interpretácie stresujúcich udalostí.

Ďalšie stresory prežívané policajtmi ženského pohlavia a policajtmi pochádzajúcimi z minoritných skupín spoločnosti: Menšia podpora týmto policajtom a neschvaľovanie ich rozhodnutia stať sa policajtmi zo strany kolegov policajtov, priateľov, členov rodiny. Schopnosť policajtiek poradiť si s nárokmi na fyzické a emocionálne zvládnutie policajnej činnosti na ulici, vnímaná supervízormi (dohliadateľmi) staršími kolegami a verejnosťou a z uvedeného vyplývajúca potreba policajtiek preukázať svoju kompetenciu pred svojimi mužskými kolegami a verejnosťou. Absencia ženských vzorov, ktoré by mohli byť rolovým modelom a pomôcť nováčikom porozumieť ako systém polície funguje a vytvoriť medzi policajnými rekrútmi pozitívnejšiu atmosféru.

Úzkosť býva najfrekventovanejšou reakciou na stresor.  Obsah úzkosti sytia také pojmy ako starosť, obava, napätie a strach. Ako dôsledok prežitia extrémnej udalosti (napr. zemetrasenia, znásilnenia, únosu môže vzniknúť posttraumatická stresová porucha. Hlavné príznaky (symptomy) tejto poruchy sú:

pocity otupnosti  - nedostatok záujmu o činnosti, ktoré človek predtým vykonával a odcudzenie sa ľuďom,

oživovanie traumy v spomienkach a snoch,

úzkosť a poruchy spánku, ťažkosti s koncentráciou pozornosti , nadmerná ostražitosť.

Posttraumatická stresová porucha môže vzniknúť hneď po katastrófe ale i po menšom strese prežitom neskôr. Môže trvať aj dlhé roky – napr. u bývalých väzňov koncentračných táborov, u bývalých vojakov – účastníkov ťažkých bojov. Autor kapitoly sa stretal s pracovníkom ozbrojenej ochrany lietadiel, ktorý úspešne streľbou zneškodnil únoscu. Bezprostredné stretnutie s umieraním a so smrťou páchateľa únosu lietadla u neho podnietilo vznik uvedenej poruchy a vyradilo ho  zo služobnej činnosti. Jeho nadriadení ho ocenili štátnym vyznamenaním a  poslali ho na rezortnú vysokú školu. Absentovala u nich snaha reflektovať tohto človeka, ako adresáta psychologickej pomoci ako adresáta psychologického rehabilitačného programu typu „Why did you make me kill you“ (v preklade „Prečo si ma prinútil, aby som Ťa zabil.“).

Zúrivosť a následná agresia sú častou reakciou na stresovú udalosť v situácii keď človek nemôže dosiahnuť svoj cieľ a správa sa agresívne voči objektom či osobám, ktoré frustráciu spôsobili. Priama agresia voči zdroju frustrácie často nie je možná alebo rozumná. Niekedy je zdroj nejasný alebo nedosiahnuteľný. Vtedy nastáva presun agresie a útok na náhodnú väčšinou úplne nevinnú osobu či objekt. Tento mechanizmus je v pozadí mnohých ublížení na zdraví kde medzi páchateľom a obeťou neboli žiadne predošlé kontakty a nie prítomné ani psychologické vzťahy.

Ak stresové podmienky pretrvávajú a človek ich nezvláda, môže u neho vzniknúť apatia prípadne až depresia.  Tieto stavy vznikajú, keď sa človek naučí, že je voči stresorom bezmocný. Táto naučená bezmocnosť  spojená s apatiou, uzavretím sa do seba  a nečinnosťou, vzdaním sa obrany a záchrany je reakciou niektorých ľudí na neovplyvniteľné udalosti. Takto pasívne reagovali väzni v koncentračných táboroch, takto trpne reagujú ženy ktoré ich muži bijú, pretože sa boja následkov úteku a odplaty agresora – manžela alebo si netrúfajú samostatne uživiť seba a deti.

Popri uvedených emočných reakciách môžu určití ľudia reagovať na výskyt stresorov  oslabením kognitívnych (poznávacích) funkcií. Uvedomujú si, že majú ťažkosti so sústredením sa a logickým usporiadaním myšlienok. Ich výkon najmä v zložitých situáciách sa zhoršuje. Oslabenie  spracovania informácií a poznávania je dôsledkom buď intenzívne prežívanej úzkosti, hnevu či depresie alebo môže prameniť z rušivých myšlienok, ktoré vznikajú v mysli človeka pri strete so stresorom.  Obsahom oslabeného poznávania bývajú obavy o dôsledkoch vlastných činov ľudí, výčitky že nezvládli situáciu dostatočne. Ľudia sa následne správajú nepružne, pretože nie sú schopní  uvažovať o alternatívach svojho konania, prípadne konajú detským pre danú situáciu neadekvátnym spôsobom.  Takéto neproduktívne poznávanie je typické napr. pre obete únosov, ktoré uvažujú v zmysle neustále sa opakujúcej mučivej otázky : „Prečo sa to stalo práve mne ?“ a situáciu rukojemníka nezvládajú.

Ľudské telo reaguje na stres spustením reťaze vrodených reakcií na vnímané ohrozenie. Ak sa so stresom vyrovnáme rýchlo, tieto reakcie ustanú a dôjde k obnove fyziologického normálu.  Stresová reakcia je vlastne reakcia boj alebo útek. Telo si zabezpečí potrebnú energiu uvoľnením zásoby cukru z pečene. Cukor využívajú pre svoju činnosť svaly, do krvi sú vyplavené hormóny, ktoré podnecujú premenu tukov a bielkovín na cukor. Zvyšuje sa látková premena v tele, zvyšuje sa srdečná frekvencia, krvný tlak, dychová frekvencia a svalové napätie. Znižujú sa činnosti ktoré v danej chvíli nie sú nevyhnutné – napr. trávenie. Vysychajú sliny a hlien, čím sa zvyšuje množstvo vzduchu prúdiaceho do pľúc. Sucho v ústach je počiatočným príznakom stresu. Do krvi sa vylučujú endorfíny, ktoré tlmia bolesť a zužujú sa krvné vlásočnice aby sa pri zranení zmenšilo krvácanie. Slezina vylučuje viac červených krviniek ktoré po tele dopravujú kyslík a kostná dreň produkuje viac bielych krviniek ktoré pomáhajú zvládať infekciu. Tieto fyziologické súčasti reakcie boj alebo útek pomáhajú človeku zvládnuť telesné ohrozenie, avšak nie veľmi umožňujú adaptáciu na každodenné stresy. Ak je v situácii konanie nemožné alebo ak ohrozenie trvá dlhodobo a jeho zvládnutie  si vyžaduje čas, intenzívne fyziologické reakcie škodia. Dlhodobý kontakt so stresorom spôsobuje zväčšenie nadľadviniek, zmenšenie lymfatických uzlín a vznik žalúdočných vredov. Tieto zmeny sťažujú odolávanie voči stresorom, vyvolávajú infekcie a choroby – žalúdočné vredy, vysoký krvný tlak, srdcovú chorobu, poškodenie imunitného systému, zníženie odolnosti voči vírom a baktériám. Prílišná emočná aktivita pri strese spôsobuje psychosomatické choroby – napr. žalúdočné vredy, astmu, hypertenziu (vysoký krvný tlak, kolitídu a reumatickú artritídu.

Stres ovplyvňuje ľudské zdravie štyrmi cestami. Sú to:

Priama cesta 2. Interakčná cesta  3.Cesta nezdravého správania 4.Cesta chorobného správania

Priama cesta spočíva v zmienených fyziologických reakciách na stresor.  Dlhodobá aktivácia telesných systémov pre zvládanie ohrozenia môže poškodiť tepny, orgánové systémy, imunitný systém. Koronárne tepny, ktoré zásobujú srdce sa v dôsledku ukladania tukov a vápenatých látok zúžia, prípadne až uzavrú a vzniká ischemická srdcová choroba. K vzniku ischemickej srdcovej choroby napomáha vysoký krvný tlak, vysoký cholesterol v krvi, diabetes, fajčenie a obezita a tiež vysoko stresové zamestnanie. Na srdcovo cievny systém nepriaznivo vplýva aj výška nárokov rodiny – väčšie riziká sú u rodín s väčším počtom detí a tam, kde matka pracuje. Poškodený imunitný systém ovplyvňuje náchylnosť na rakovinu, infekčné choroby, alergie a autoimunitné choroby, kde imunitné bunky napadajú zdravé tkanivo vlastného tela. Znížené fungovanie imunitného systému môže nastať  pri rozpade manželstva, ovdovení, náročnom štúdiu a skúškach. Zlepšenie  činnosti imunitného systému môže nastať napr. pri nácviku relaxačných techník určených k zníženiu stresu. Na kvalitu imunitného systému vplýva aj vnímanie životných perspektív – u žien s rakovinou prsníka, ktoré pesimisticky cítili, že svoju chorobu môžu ovplyvniť  iba málo, sa počas piatich rokov vyvinul nový nádor.

Interakčná cesta sa prejavuje tým, že choroba vznikne iba vtedy, keď dôjde k interakcii stresovej situácie a osobnosti alebo biologickej vulnerability (zraniteľnosti) voči chorobám. Ako biologickú vulnerabilitu voči poruche  možno označiť genetickú (dedičnú) predispozíciu  voči poruche alebo štrukturálnu telesnú abnormalitu, ktorá človeka k poruche predisponuje.

Cesta nezdravého správania vychádza zo  skutočnosti, že keď ľudia prežívajú stres, často nedávajú na seba pozor. Viacej pijú, fajčia, málo spia, prestávajú cvičiť – ich nezdravé správanie začne prevažovať nad zdravou životosprávou.

Cesta chorobného správania spočíva na osobitom vnímaní stresových symptomov určitými ľuďmi. Stresory vyvolávajú u ľudí nepríjemné symptomy – nervozitu, depresiu, únavu, problémy so spánkom, žaludočné ťažkosti. Niektorí ľudia tieto príznaky považujú za prejavy choroby a vyhľadajú kvôli nim lekára. Starostlivosť lekára môže posilniť ich správanie a spôsobí, že v budúcnosti vyhľadávajú lekára častejšie než predtým. Keď si človek pre seba vysvetlí príznaky stresu ako chorobu, môže mať dôvod pre vyhnutie sa stresu tým, že zostane doma.

Vznik stresu je podmienený aj osobnosťou človeka. Závisí aj od spôsobu vnímania udalostí a tendencie prežívať ich ako stresové. Ak ľudia prežívajú udalosti s neurotickou úzkosťou neúmernou skutočnému nebezpečiu, je riziko vzniku stresu väčšie, než keď pociťujú iba úzkosť primeraná situácii. Ak ľudia opakovane prežívajú neovplyvniteľné udalosti, dopracujú sa k presvedčeniu, že nemôžu nič urobiť, aby ich ovplyvnili, a preto sa stávajú pasívnymi, majú zníženú motiváciu – vzdávajú sa. Ľudia nedokážu naučiť sa ovplyvňovať situáciu, ktorá je objektívne neovplyvniteľná. Ľudia tiež môžu reagovať na určité situácie so strachom a úzkosťou, pretože tieto situácie im spôsobili škodu alebo boli v minulosti  stresové. Tak môžu reagovať vodiči, ktorí prechádzajú cez miesto kde kedysi dostali šmyk a spôsobili vážnu dopravnú nehodu. Ak ľudia ako príčinu negatívnych udalostí vidia seba – „Je to moja chyba“ alebo tieto udalosti považujú za nemenné - „Bude to tak navždy“  alebo tieto negatívne udalosti ovplyvňujú veľa oblastí ich života –„Nič sa mi nedarí“ častejšie na negatívne udalosti reagujú  bezmocne a depresívne. Spôsob posudzovania príčin negativných udalosti – atribučný štýl ovplyvňuje nakoľko ľudia prežívajú negatívne udalosti ako stresové a reagujú depresívne a bezmocne. Pesimistický atribučný štýl môže byť spojený aj telesnou chorobou. Navyše pesimisti sa často málo starajú o svoje zdravie a ich nezdravé správanie môže viesť k chorobe. Ak v zmysle vyššie uvedeného kontextu uvažujeme napr. o recidíve, tak bez pochýb jednou z jej príčin je určite aj atribučný štýl recidivistov, pre ktorý je charakteristický  postoj, že „nemajú šance na životnú zmenu“ a že „ich osud je už raz daný a škoda sa pokúšať o čosi iné“.

Odolnosť voči stresu je väčšia u tých, čo sa aktívnejšie zapájajú do práce a života spoločnosti, orientujú sa na  výzvu a zmenu situácie a majú pocit, že môžu viacej ovplyvňovať priebeh svojho života.  Negatívna udalosť je pre nich výzvou, aby preukázali a preverili svoje schopnosti. Chápanie negatívnej udalosti ako výzvy obsahuje názor, že zmena je prirodzená súčasť života  a je príležitosťou pre rast človeka a nie ohrozením.  Lekárske pozorovania obetí infarktu priniesli poznatky, že títo ľudia sú hostilní (nepriateľskí), agresívni, netrpezliví a príliš sa venujú svojej práci. Na základe týchto poznatkov sa vymedzilo správanie typu A, ktoré sa vyznačuje náchylnosťou k stresu. Ľudia so správaním typu A sú výrazne súťaživí, orientovaní na výkon, pociťujú trvalý nedostatok času, prežívajú neustále pochybnosti o sebe, nedokážu sa uvolniť, sú netrpezliví a zlostní keď treba niečo odložiť alebo keď jednajú s ľuďmi, ktorých považujú za neschopných. Správanie typu A sa považuje za rizikový faktor vzniku ischemickej choroby srdca. Ľudia, pre ktorých je príznačné správanie typu B, nemajú vyššie uvedené vlastnosti, dokážu sa uvolniť bez pocitu viny, nepociťujú trvalý nedostatok času, nie sú netrpezliví a len ťažko sa nahnevajú. Bolo preukázané, že osoby s vysokým skóre hostility (nepriateľskosti) mali vyšší krvný tlak, pulz a vyššiu sekréciu stresových hormónov. Správanie typu A možno korigovať terapeutickými programami.

G.A. Goolkasian, R.W. Geddes a W. Dejong (in Dunham a Alpert 1989, s. 501) medzi účinky stresu na policajta zaraďujú telesné poruchy, emocionálne a osobné problémy a zlý výkon práce. Jacobi referuje o svojej psychiatrickej skúsenosti s 50-timi policajtmi uznanými ako neschopnými služby že „psychologický stres dokáže vytvoriť celú škálu psychofyziologických porúch, ktoré ak sú intenzívne a chronické, môžu viesť k zreteľným organickým chorobám rôznej závažnosti.“ V Jacobiho zozname poruch, ktorými trpia policajti, sa uvádzajú bolesti chrbta, svalové kŕče, bolesti hlavy, astma,  grganie, vysoký krvný tlak, bušenie srdca, žalúdočné vredy, poruchy štítnej žľazy. Grencik uvádza že 15 % policajtov má vyššiu hranicu cholesterolu čím sa zdvojnásobuje riziko vzniku ischemickej choroby srdca. 56 % má nadváhu od 6 do 20 libier, 28 % viac než 21 libier nadváhy. Richard, Fell a Wallace zistili, že v r. 1972 - 74 boli policajti vo väčšom množstve než pracovníci iných profesií prijímaní do nemocníc. Temer dve tretiny z týchto prijatí bolo kvôli poruchám tráviaceho a cirkulačného systému zatiaľ čo iní pracovníci  na tieto diagnózy boli prijatí v 48 %-ách. Negatívne zdravotné následky u policajtov pramenia i z faktu, že vo väčšom počte než iní zamestnanci fajčia.

V súvislosti so stresom a emocionálnymi problémami u amerických policajtov sa v práci Dunhama a Alperta uvádza vysoký výskyt samovražednosti, rozvodovosti, problémov v súkromí, alkoholizmu, povýstrelového stresu. Povýstrelový stres u policajtov (post shooting trauma)  sa prejavuje takými reakciami ako vina, úzkosť, strach, nočné mory, spätné záblesky, sociálna izolácia, nespavosť, znížená pamäť a dekoncentrácia pozornosti. Policajti zaangažovaní do incidentov kde sa strieľalo, priznali, že boli úplne nepripravení vyrovnať sa s traumatickými dôsledkami týchto incidentov.

Fyzické a psychické reakcie na dlhodobý stres môžu ovplyvniť aj pracovný výkon policajtov. Stres u policajtov vyúsťuje do neúčinného pracovného výkonu a zlej morálky. Rubin a Cruse (In: Dunham a Alpert 1989, s. 504) zistili, že mnoho policajtov „vyhľadáva akciu“ aby im prešla smena a robia si z občanov hrubé žarty. Iní sa stávajú unavenejšími a ku koncu služby zaspávajú. Spomína sa tiež absentérstvo.   

Proces, pomocou ktorého sa ľudia môžu vyrovnať so stresovými situáciami nazývame zvládanie (anglicky coping, vyslov: koping). Rozlišujeme zvládanie zamerané na problém a zvládanie zamerané na emócie.  

Zvládanie zamerané na problém obsahuje vymedzenie problému, hľadanie alternatívnych riešení, zvažovanie alternatív z hľadiska námahy a prínosu, voľbu medzi alternatívami  a realizáciu    vybranej   alternatívy.    Stratégia   riešenia   problému  môže  byť

orientovaná navonok, na zmeny predmetov, prírodného a sociálneho prostredia a tiež dovnútra – človek mení niečo v sebe – napr. mení ciele, ašpiračnú úroveň, nachádza alternatívne spôsoby uspokojenia a osvojenia nových zručností. Ľudia, ktorí zvyknú používať v stresových situáciách zvládanie zamerané na problém, majú v priebehu a po stresovej situácii nižšiu depresiu a lepšie reagujú na nácvik zvládania než tí, ktorí sa pri zvládaní zamerajú na emócie.

Zvládanie zamerané na emócie ľudia používajú preto, aby  ich neovládli negatívne emócie a mohli uskutočniť kroky na vyriešenie problému a tiež vtedy, keď problém nie je ovplyvniteľný.  Zvládnutie vlastných negatívnych emócií možno uskutočniť viacerými spôsobmi – behaviorálnymi a kognitívnymi. Behaviorálne stratégie (z angl. behavior – v preklade správanie) vychádzajú z osobitého správania zameraného na zmiernenie problémov – napr. telesné cvičenia, pitie alkoholu, branie drog, vybíjanie zúrivosti, hľadanie psychickej podpory u priateľov. Kognitívne stratégie sú založené na dočasnom vytesnení problému z vedomia – napr. „Nie je to podstatné, nemusíte sa s tým znepokojovať“ , na zmiernení ohrozenia tým, že zmeníme význam situácie – napr. „Jej odmietnutie spolupracovať nemá pre našu inštitúciu až takú váhu ako sa pred tým zdalo“. Určité behaviorálne a kognitívne techniky môžu byť vo vzťahu k situácii adaptívne a tým aj účinné, iné môžu hladinu stresu ešte viac zvýšiť – napr. opíjanie sa policajtov po namáhavej službe môže privodiť problémy s ďalšou policajnou činnosťou, dopravnú nehodu, navyše domácu hádku s manželkou a ak takáto stratégia pretrváva bludný kruh sa ešte viac skomplikuje chronickým alkoholizmom a jeho následkami na zdraví,  sociálnych vzťahoch a uplatnení policajta. Zlé zvládnutie stresu je zvyčajne založené na konfrontácii, agresii, riskovaní a nerealistických úvahách. Takéto riešeníe stresu je časté napr.  u nebezpečných páchateľov v situácii keď im objektívne hrozí zadržanie. Vtedy kladú odpor, unikajú, ohrozujú ľudí v ich blizkosti, zadržiavajú náhodné nezainteresované nevinné osoby ako rukojemníkov. Iné delenie rozlišuje stratégie ruminačné, rozptylujúce a vyhýbavé. Pre ruminačné stratégie je charakteristické uzavretie sa do seba a úvahy o tom ako je nám zle a trápenie sa dôsledkami stresových udalostí a svojim duševným stavom. Ľudia s takýmito stratégiami neustále hovoria ako sa im darí zle bez toho, že by sa snažili o nejaké produktívne riešenie. Rozptylujúce  stratégie obsahujú uskutočňovanie príjemných činností, ktoré nás posilňujú vo viere, že dokážeme ovplyvniť priebeh udalostí. Tieto stratégie sú založené na tom, že si človek oddýchne od negatívnych pocitov a znova získa pocit kontroly nad situáciou. Sem patrí návšteva kultúrnych podujatí, venovanie sa športu, stretnutie s priateľmi, hra s deťmi. Vyhýbavé stratégie sú činnosti zamerané na to, aby nás vytrhli zo zlej nálady – ide potenciálne nebezpečné činnosti, ktoré jatria zmysly, problémy a stres však riešia iba na chvíľkovo – napr. bujaré pitky, rýchla jazda autom a t.p. Ruminačné a vyhýbavé stratégie prehlbujú a predlžujú prežívanie depresií, rozptyľujúce stratégie depresívnu náladu zmierňujú a skracujú – umožňujú oddychový čas, po ktorom sa človek môže aktívne pustiť do riešenia problému vyvolaného stresorom.

Obranné mechanizmy zvládania zameraného na emócie sú podľa S. Freuda neuvedomované. Nemenia stresovú situáciu, menia však spôsob, ktorým človek vníma a myšlienkovo spracováva stresovú situáciu. K uvedeným mechanizmom zaraďujeme vytesnenie, potlačenie, racionalizáciu, reaktívne výtvory, projekciu, intelektualizáciu, popretie a presun. Vytesnenie znamená vylúčenie ohrozujúcich alebo bolestivých impulzov alebo spomienok z vedomia. Vytesňované sú obsahy, ktoré vyvolávajú pocity hanby, viny alebo vedú k sebapodceňovaniu.  Potlačenie je príznačné tým, že človek úmyselne ovláda svoje impulzy a priania tým, že ich pripúšťa v súkromí, verejne ich však popiera. Potlačované myšlienky si uvedomuje ale neuvedomuje si impulzy alebo spomienky, ktoré sú vytesnené. Potlačenie ani vytesnenie väčšinou nie sú pre človeka riešením. Ľudia, ktorí nehovoria o svojich bolestiach, traumách trpia psychicky a často aj fyzicky. Pozostalí po sebevrahoch, ktorí o tejto pre nich traumatickej udalosti nehovoria majú horší zdravotný stav. Rovnako je žiadúce aby policajti, ktorí streľbou v rámci služobnej činnosti v zmysle zákonného použitia zbrane  usmrtili človeka o tejto udalosti, ktorá u nich spustila prežívanie spojené s negatívnymi emóciami hovorili. Racionalizácia je pridelenie logických a spoločensky vhodných motívov tomu, čo robíme. Racionalizácia zmierňuje sklamanie človeka pri neúspechu a poskytuje mu prijateľné motívy a zdôvodnenie pre jeho správanie. Racionalizáciou je napr. odpoveď vyšetrovateľa na výčitku prečo neabsolvoval telovýchovné previerky :“Mal som pozvaných 6 svedkov na výsluch“. Reaktívny výtvor je obranný mechanizmus v rámci ktorého človek utajuje nejakú pohnútku pred sebou samým tým, že vyjadria opačný motív. Reaktívnym výtvorom je napr. fanatický boj proti alkoholizmu vedený niekedy  ľuďmi, ktorí sami mali v minulosti problémy s kontrolou impulzov v tejto oblasti. Projekcia je charakteristická tým, že pred sebou nepriznávame vlastné nevhodné vlastnosti, ale druhým ich pripisujeme v zvýšenej intenzite. Svedok popisujúci prejavy paniky ľudí unikajúcich z horiacej sály môže použiť slova „všetci sa chovali ako zver“ avšak o sebe takýmto spôsobom nereferuje: „ja som sa len snažil pokojne dostať k dverám, skoro ma zhodili na zem“. Intelektualizácia je snaha o získanie emocionálneho odstupu od stresovej situácie tým, že sa s ňou vyrovnáme pomocou abstraktných intelektuálnych termínov. Lekári, vyšetrovatelia násilných trestných činov, záchranári a iní pracovníci, ktorí sa často stretajú so skutočnosťou smrti pri výkone svojej profesie si nemôžu dovoliť súcitenie s mrtvými, pretože sa musia plne sústrediť na svoju prácu. Ak sa však tato technika stáva súčasťou ich životného štýlu a uplatňuje sa všeobecne, vtedy sa intelektualizácia stáva problémom, pretože emocionálne otupuje človeka.  Popretie nastáva vtedy, keď je vonkajšia skutočnosť veľmi nepríjemná a človek popiera jej existenciu. Niektorí policajti aby mohli vykonávať svoju nebezpečnú profesiu popierajú možnosť smrti. Iide tu o adaptívne použitie popretia. Iným a to nevhodným riešením je  keď v dôsledku popretia žena odkladá kontrolu u gynekológa a vážne so zanedbá svoje zdravie.  Presun je obranný mechanizmus keď potreba, ktorá nemôže byť uspokojená určitým spôsobom, je zameraná na náhradný cieľ. Napr. policajt po stretnutí s agresívnym šéfom po návrate domov presunie svoj hnev na členov svojej rodiny.

Ovládanie stresu umožňuje psychická podpora a záujem druhých ľudí. Ak je človek sám a chýba mu uspokojenie potrieb sociálnej odozvy v dôsledku smrti partnera, rozvodu, či iného dôvodu oddelenia od blízkych, ak má málo sociálnych väzieb býva jeho životná perspektíva kratšia, častejšie než iní ľudia trpí chorobami vyvolanými stresom. Dôležitá je  forma spätnej väzby. Ak sa človeku dostávajú plané uistenia, že všetko sa dá do poriadku a jeho problém sa bagatelizuje ako nepodstatný, ak sa nepripúšťa možnosť negatívneho výsledku, môže to vyvolať väčšiu úzkosť než absencia podpory. Vhodná je podpora kolegu policajta s vážnou diagnózou v nemocnici slovami : „Som s Tebou“, „Držím Ti palce“, „Bojuj“, Drž sa“. Neprimerané sú slová :“To hravo zvládneš“, „Zajtra budeš ako rybička“ - pretože v budúcnosti znížia sebahodnotenie človeka keďže jeho problém je neovplyvniteľný.

Ovládanie fyziologických reakcií na stresové situácie umožňujú behaviorálne a kognitívne techniky. Behaviorálne techniky zahrnujú  biologickú spätnú väzbu, relaxačný tréning a aerobné cvičenia. Biologická spätná väzba (v angl. biofeedback) vychádza z princípu, že človek pri nácviku dostane informáciu  (spätnú väzbu) o určitej premennej svojho fyziologického stavu a potom sa snaží tento stav zmeniť.  Pri bolestiach hlavy, spôsobených napätím niektorých svalov hlavy a krku, sa osobe pripevnia na príslušné svaly elektródy, ktoré zisťujú napätie  týchto svalov a zistenú informáciu prevádzajú na zvukový signál. Stúpajúca intenzita zvukového signálu upozorňuje človeka, že sval sa napína. Ak sa človek absolvuje relaxačný tréning a naučí sval uvoľňovať,  môže dosiahnuť úľavu svojich problémov.  Človek dokáže meniť aj srdečnú frekvenciu a krvný tlak relaxačného programu založeného na  naučení svalovej relaxácie a jej uplatňovaní pri  sledovaní grafického záznamu snímaného krvného tlaku (Tarler-Benlolo 1978, podľa: Atkinsonová, R.L. – Atkinson, R.C. – Smith, E.E. – Bem. D.L. – Hoeksema, S.N. 1995, s. 620). Aerobné cvičenia zahrnujú každú činnosť, ktorá zvyšuje srdečnú frekvenciu a spotrebu kyslíku – napr. beh, plávanie, jazda na bicykli). Ľudia, ktorí sa takýmto cvičeniam venujú, majú pri reakciách na stresové situácie nižšiu srdečnú frekvenciu a krvný tlak než tí, ktorí nešportujú. Ľudia s dobrou kondíciou ochorejú v dôsledku stresových situácií zriedkavejšie než tí, ktorí o telesnú kondíciu nedbajú.

Pod vedením psychológa si možno vyskúšať zvládanie strachu z ohrozenia života počas policajnej služby.

1.časť je nácvik autogénneho relaxačného tréningu podľa J.H. Schultza Cieľ cvičenia je naučiť sa ovládať svoje telo, dosahovať stav relaxácie a vnútorný pokoj. Postupuje sa nasledovne:

Psychológ, ktorý vedie cvičenie študentom zbežne vysvetlí, že budú robiť systematické cvičenia na uvoľňovanie napätia a pristúpi sa k nácviku relaxácie: Psychológ hovorí pomaly, pokojným, vyrovnaným, nižšie položeným, príjemne zafarbeným hlasom, oddeľuje jednotlivé pokyny tak, aby klienti mali dosť času na relaxáciu podľa pokynu:

 

 *  Pohodlne si sadnite, zvoľte si najvhodnejšiu, príjemnú polohu ... môže to byť poloha kočiša uvoľnene sediaceho na sedadle, ukolísaného pohybom voza

    *  Zatvorte oči – uvedomujete si polohu, v ktorej práve ste ...

    *  Dýchajte pravidelne, pokojne ... uvedomujete si svoje, kľudné, pravidelné dýchanie.

    *  Pri vydýchnutí začínate pociťovať ťiaž v oboch rukách ... vaše ruky sú príjemne ťažké.

    *  Uvoľňujú sa Vám prsty, svaly na predlaktí, tiaž pociťujete v ramenách a šiji.

    *  Pokojne a pravidelne dýchate, váš dych je pokojný, pravidelný ...

    *  Uvoľnenie prechádza hruďou, príjemnú tiaž pociťujete v brušnej oblasti.

 * Oťažievajú Vám aj nohy, svaly stehien i lýtok sú uvoľnené, nohy sú príjemne ťažké, uvoľnené.

    *  Dýchate pokojne a celé telo je príjemne uvoľnené. 

    *  Tvár máte pokojnú, oči zatvorené, svalstvo okolo očí i úst je voľné.

    *  Uvedomujete si príjemný pocit tiaže, celé telo je ťažké.

    *  Dýchate kľudne, pravidelne.

    *  Začínate pociťovať teplo – najprv v rukách – máte teplé dlane –

    *  Teplo prechádza cez predlaktia do ramien, odtiaľ do šije 

    *  Teplo pociťujete v hrudi – postupne zalieva brušnú a panvovú oblasť.

    *  Teplo sa postupne šíri do stehien i lýtok aa prechádza ať do prstvov na nohách

    *   Vaše srdce bije pravidelne, tep je kľudný

    *  Dýchate pokojne, pravidelne. Myšlienky necháte voľne plynúť. Vaše čelo je príjemne chladné.

    *   Cítite sa veľmi príjemne –  ste telesne a duševne celkom uvoľnení, pokojní, vyrovnaní

 *  Táto príjemná uvoľnenosť, spokojnosť a duševná harmónia budú pretrvávať počas celého  dňa.

 *   Budete sa cítiť príjemne, uvoľnene, vyrovnane. Pocit tiaže i tepla pomaly mizne, celé telo je    opäť prirodzene ľahké, ostáva vám príjemný pocit pokoja, spokojnosti

 *   Pocit tiaže i tepla pomaly mizne, celé telo je opäť prirodzene ľahké, ostáva vám príjemný pocit    pokoja, spokojnosti.

    *   Cítite sa veľmi  príjemne, sviežo, kľudne, uvoľnené.

    *   Otvorte oči ... povystierajte sa

 

Nácvik autogénneho tréningu trvá 3–6 týždňov, pričom klient postupne cvičí aj sám domáce cvičenia pokým sa u   neho  nedostaví  relaxácia  v jednotlivých etapách celého tréningu.  Princípom  autogénneho tréningu je navodenie uvoľnenie v telovej oblasti, ktoré  sa učením prenáša aj na oblasť prežívania a po ukončení tréningu pretrváva aj pri bežných činnostiach v živote človeka.(bližšie pozri Kondáš 1969, 1979, Míček 1984)

Akonáhle klienti zvládnu autogénny tréning možno prejsť k 2. časti – nácviku, ktorou je Zvládanie strachu z ohrozenia života počas policajnej služby pomocou metódy systematickej desenzitizácie J. Wolpeho. Cieľom cvičenia je  odnaučenie strachu spojeného so službou policajta Teoretickým  východiskom metódy je téza, že  strachu sa možno odnaučiť ak v rámci terapie situácie strachu   spájame s relaxáciou v telovej oblasti a v prežívaní.

 

Postup obsahuje tieto etapy:

 

Zistenie strachu.

 

Na základe osobnej anamnézy, poskytnutej klientom v rozhovore, psychológ zistí oblasť prežívania reality  spojenej so strachom (napr. strach zo skúšky, strach zo zásahu proti ozbrojenému páchateľovi a t.p.). Pri výučbe možno študentov požiadať o písomnú odpoveď na otázku : „Čoho sa bojíte v živote ?“

 

Inventarizácia strachových situácií.

 

Psychológ požiada klienta aby na viacero papierov napísal názvy jednotlivých čiastkových situácíí, ktoré su u neho spojené  s prežívaním strachu: Prosím, napíšte kedy prežívate strach zo zásahu proti ozbrojenému páchateľovi – Je vhodne podnecovať, produkciu klienta: Je to už všetko? Nechcete ešte niečo doplniť ?  Sú ešte nejaké situácie, v ktorých prežívate strach zo stretu z ozbrojeným páchateľom?

 

Hierarchizácia strachových situácií.

 

Psychológ požiada klienta aby k situácii, ktorú prežíva s najmenším strachom priradil číslo 1. Požiada ho aby takto postupoval až pokým nepríde k situácii, ktorú prežíva s najväčším strachom a tej priradí najvyššie poradové číslo.

 

Je možné, že sa získa podobná hierarchia situácií ako je nasledovná:

 

Riaditeľ Okresného úradu polície vyhlásil dosažiteľnosť všetkých policajtov kvôli úteku nebezpečného  zločinca z väznice. Je ozbrojený samopalom vz. 58 a 4 plnými zásobníkmi.

Ste velený do zásahovej clony, ktorá má prehradiť postup páchateľovi.

Vo výdajni zbraní preberáte zbraň, strelivo a páskujete zásobníky.

Nastupujete do autobusu, ktorý Vás odvezie na miesto kde zaujmete clonu.

Ste na mieste určenia

Bol Vám určený pozorovací a  palebný  sektor za ktorý zodpovedáte.

Práve vo Vašom sektore sa objavil zločinec na úteku.

Vyzývate ho aby odhodil zbraň a zdvihol ruky.

Zločinec postupuje smerom na Vás a krátkymi dávkami postreľuje Vaše stanovisko.

Vidíte už jeho tvár a na jeho streľbu  odpovedáte streľbou.

 

 

 

 

Desenzitizačné sedenia spojené s autogénnym relaxačným programom.

 

Klientov, ktorí už predtým zvládli autogenný tréning a dokážu si navodiť všetky jeho etapy psychológ inštruuje:

„Teraz si opäť urobíme autogénny relaxačný tréning. Ak sa v jeho priebehu čosi vyskytne, čo preruší Vašu relaxáciu zdvihnite ruku.“ Relaxovanému klientovi psychológ poskytne informáciu č. 1: „Riaditeľ Okresného úradu polície vyhlásil dosažiteľnosť všetkých policajtov kvôli úteku nebezpečného zločinca z väznice. Je ozbrojený samopalom vz. 58 a 4 plnými zásobníkmi.“. Ak nám nenaznačí pokynom ruky, že došlo k prerušeniu relaxácie, slovne mu prezentujeme informáciu o situácii č. 2: „Ste velený do zásahovej clony, ktorá má prehradiť postup páchateľovi“. Po úspešnom zvládnutie relaxácie spojenej s predstavou situácie č. 2 postupne klientovi exponujeme počas jeho relaxácie všetky situácie, ktoré zoradil do svojej hierarchie.

Ak klient nezvládol situáciu č. 1 a reláxáciu prerušil, psychológ mu nemôže  prezentovať sitáciu č. 2, ale pýta sa ho na to, čo ho vyviedlo z kľudu a rozrušilo a opakuje nácvik relaxácie spojenej s prezentovaním situácie č. 1.

Princíp metódy systematickej desenzitizácie spočíva v tom, že dochádza k substitúcii (nahradzovaniu) podnetov vyvolávajúcich strach podnetmi spojenými s relaxáciou a príjemným prežívaním. Nové podnety utlmujú účinnosť pôvodných. V dôsledku desenzitizačných sedení pôsobí princíp habituácie (navyknutia) na podnety tenzie (napätia).

Kognitívne techniky umožňujú ľuďom 1. zistiť typy stresových situácií, ktoré vedú k ich telesným príznakom a 2. zmeniť spôsob, ktorým sa vyrovnávajú so stresovými udalosťami.  Technika sa uskutočňujú pod vedením klinického psychológa – terapeuta. Človek, ktorý má problémy s bolesťami hlavy je požiadaný, aby si zaznamenával v akých situácia sa dostavia bolesti hlavy a aby posúdil intenzitu bolesti. V ďalšej etape ho naučia aby zachytával do záznamu svoje pocity, myšlienky a správanie pred, pri a po udalosti. Potom čo sleduje určitý čas sleduje vlastné reakcie vyplynú najavo určité vzťahy medzi situačnými premennými - Napr. vrátenie spisu vyšetrovateľovi prokurátorom na došetrenie a myšlienkami - „Nestačím na to“, emocionálnymi a fyziologickými reakciami a správaním  - Depresia, uzavretie sa do seba, nechuť k práci,  bolesti hlavy. V ďalšej fáze  sa zisťujú  očakávania a presvedčenia, ktoré by mohli vysvetliť bolesti hlavy. Napr. „Myslím, že postup môjho vyšetrovania je primeraný a tak ma aj malá kritická poznámka vyvedie z miery“ alebo „Kvôli niečomu sa začnem hodnotiť záporne, ocitnem sa v depresii  a nakoniec ma začne bolieť hlava.“ Konečný krok je snaha o zmenu stresovej situácie, zmenu spôsobu jej vnímania alebo správania v nej. Človek  si môže nájsť menej náročné zamestnanie, uvedomiť si, že potreba dokonalého výkonu spôsobuje, že sa trápi nad svojimi chybami alebo sa môže naučiť správať sa asertívnejšie a nie uzatvárať sa do seba.  Vyšetrovateľ, ktorému vracajú spisy na došetrenie môže požiadať o preloženie na inú pracovnú pozíciu  mimo úsek vyšetrovania, alebo začne reagovať na  chyby vo vyšetrovacích spisov nie osobne ale vecne, prípadne miesto uzatvorenia sa do seba a pasivity rozhodne sa správať voči prokurátorovi asertivnejšie – navštívi ho a spýta sa ho napr. čo by mal zmeniť vo forme či obsahu vyšetrovacieho spisu a t.p.

V praxi overenou metódou prevencie stresu je modifikácia správania typu A. Podstatou tejto metódy  je sociálno-psychologický výcvik zameraný na  zmenu správania typu A. Osoby so správaním typu A sa v experimentálnych situáciách výcviku učili pokojne zvládať situácie, ktoré sú vzhľadom na charakter správania typu A pre nich problematické. Napr. aby sa zmiernil ich problém prežívania nedostatku času,  požiadali ich, aby sa postavili do fronty, aby pozorovali ľudí, naväzovali rozhovory s neznámymi osobami. Takýmto spôsobom sa učili pokojne vyjadrovať, snažili sa meniť svoje  zlozvyky (skákanie druhým do reči, rýchle hovorenie a jedenie). Prehodnotili si svoj názor, že úspech závisí od množstva vykonanej práce a vypracovali si nové spôsoby ako si doma či v zamestnaní vytvoriť menej stresujúce prostredie (napr. prehodnotením  pracovnej záťaže, množstva kontaktov a z nich vyplývajúcich záväzkov, činností. 

 

2.1.6.2. Frustrácia

 

Frustrácia (latinsky frustra – darmo, márne, zbytočne, bez výsledku, sklamane) je psychický stav jednotlivca, ktorý sa na ceste za uspokojením určitej potreby, za dosahovaním istého cieľa stretol so ťažšie prekonateľnou alebo neprekonateľnou prekážkou. Táto prekážka môže byť vonkajšia, spočívajúca v okolnostiach vonkajšej situácie – vedie k situačným frustráciám, môže sa však pôsobiť aj  vnútorná prekážka spočívajúca v jednotlivcovi samotnom – napr. nedostatok, sily, zručnosti, intelektových schopností, vôle, nadania, defekty v štruktúre osobnosti a t.p. Rosencweig príčiny frustrácie delí na:

1.   Pasívne vnútorne – fyzické a psychické danosti človeka

Aktívne vnútorné – motivačné konflikty

Pasívne vonkajšie – nezávislé vonkajšie okolnosti (meškanie vlaku)

Aktívne vonkajšie – iní ľudia intervenujúci ako blokády

 Najčastejšie býva frustrácia výsledkom súhry vonkajších a vnútorných príčin. Ako príklad tu uvádzame situačnú frustráciu, ktorú prežívajú recidivisti pri ich kontrole policajtmi  v rámci pátracej akcie.  Frustrácia recidivistov sa prejaví hlučným, urážlivým a vulgárnym správaním. Ak sa prekážky hromadia, ak sú príliš náročné a situácia sa končí nepriaznivo, vtedy sa počiatočný mierny stav frustrácie sa stále viac prehlbuje  a stáva sa dezorganizujúcim činiteľom rozvíjajúcim neprispôsobivé a neprimerané formy správania. Frustračné stavy niektorých vyšetrovateľov vyplývajú zo subjektívne pociťovanej preťaženosti v dôsledku nutnosti prispôsobiť sa značným požiadavkám praxe na ich profesiu. Tlak na spracovanie veľkého počtu prípadov za krátky časový úsek niekedy u nich vedie k neurotickému správaniu.

Vznik frustrácie vyplýva z rozporov medzi: 1. egoizmom a altruizmom, 2. potrebami a možnosťou ich uspokojenia a 3. teoretickou slobodou človeka a rôznymi obmedzeniami.

Podľa  podnecujúcich okolností rozlišujeme frustrácie neúmyselné zámerné, ktoré človek ťažšie znáša. Najťažšie sa človek adaptuje na arbitrárne frustrácie, ktoré vyjadrujú svojvôľu alebo rozmary frustrátora (strojcu frustrácie). Napr. scény z Rosenzweigovho testu testu frustračnej tolerancie (T. Kováč 1998) : „Hosť v reštaurácii sa márne domáha obsluhy“. „Autobus odíde tesne pred dobiehajúcim človekom“. 

Podľa charakteristík časového kontextu rozlišujeme tieto druhy frustrácie: depriváciu, oddialenie a zmarenie. Deprivácia je psychický stav, ktorý vzniká vzniká vtedy, keď človek chronicky neuspokojuje v plnej miere svoje potreby, alebo nedosahuje vytýčené ciele. Obyčajne je podmienená situačne. Okolnosti danej situácie , určitého prostredia jednoducho neposkytujú možnosti pre uspokojenie určitých potrieb alebo priestor pre realizáciu vytýčených cieľov. Deprivácia môže postihnúť celú paletu ľudských potrieb – potrebu potravy, citového vzťahu, porozumenia, spoločenského uznania a uplatnenia, sexuálnu potrebu a t.p. Dlhodobá deprivácia potrieb, ktoré sa viažu na rodný kraj, okruh blízkych ľudí sa môže vyskytnúť u spravodajských pracovníkov dlhodobo vysadených v cudzine. Oddialenie nastáva vtedy, keď človek musí čakať na uspokojenie svojich potrieb, pokým pre to nebudú splnené určité podmienky, až keď bude na to vhodný čas a t.p. Až keď odpromuješ na policajnej akadémie ti zvýšime plat. Zmarenie vzniká vtedy, keď prekážky sú tak veľké a možnosti jednotlivca ich zvládnuť nie dostatočné a došlo k zrejmému neúspechu v úsilí o dosiahnutie cieľ a, o uspokojenie potreby. Zmarenie nastáva pri vylúčení zo štúdia pre neprospech, pri odmietnutí v erotických,  partnerských vzťahoch. Zmarenie môže byť aj keď  vplyvom nesprávneho postupu, neuskutočnením domovej prehliadky vtedy keď je to nutné, nezaistením stôp, vecí, možných dôkazov môže byť frustrované úsilie viacerých policajtov zapojených do riešenia prípadu.

Na základe zdroja delíme frustrácie na  environmentálne vychádzajúce z prostredia, personálne dané štruktúrou osobnosti a konfliktové podmienené rozporom  zúčastnených. Zatiaľ čo prežívanie neuspokojenia sa pri strese vyznačuje úzkosťou, u frustrácie ide skôr o prežívanie neľúbosti z oddialenia alebo sklamania.  Rozoznávame nasledovné etapy vzniku a vývinu frustrácie:

1.  Vzbudenie určitého motívu, ktorý vyvolá istú činnosť.  Napr. zvukový signál ukončenia smeny vzbudí potrebu spolupatričnosti u textilnej robotníčky Anny aby sa ponáhľala za svojimi deťmi domov.

2.  Vznik ohrozenia možnosti uspokojiť vzbudený motív. Textilná robotníčka Anna si skracuje cestu domov cez  lesný priesek a do cesty sa jej postaví neznámy, neupravený chlap a žiada ju aby mu bola po vôli.

Účinok ohrozenia príp. už i zmarenia uspokojenia vzbudeného motívu na psychický stav človeka. Anna sa zľakne a zo všetkých síl beží cez les, potkne sa o konár na zemi a padá. Už cíti jeho páchnucí dych, pot a nehanebné ruky. Toľký hnus ! Bojí sa o seba a myslí i deti, ktoré ju čakajú a potrebujú. Kedysi počula, že v takýchto beznádejných situáciách treba násilníkovi vyhovieť a zachovať si tak život. Vystrie sa na zem a myslí iba na to, aby to už mala za sebou.

Ako dôsledky frustrácie možno vymedziť dezorganizáciu správania, neadekvátnosť správania z hľadiska vytýčeného cieľa, pocit sklamania, nepokoj, pohybovú nestálosť, emocionálne napätie, nespokojnosť, vzrušenie.

Ako typy reakcií na frustráciu možno uviesť 1. Prevládnutie prekážky, 2. Obrana Ja a 3. Pretrvávanie potreby a zdôrazňovanie riešenia pretrvávajúceho problému.

Vplyv náročných životných situácií a možné vyvolanie frustrácie sú veľmi individuálne u jednotlivých osôb. To, čo niekto v živote zvládne hravo, môže byť u druhého príčinou frustrácie. Na neskúsených policajtov môže frustrujúco pôsobiť prehliadka miesta vraždy – úkon, ktorý je pre ich profesionálne zdatnejších kolegov samozrejmosťou. Reagujú chaoticky, nevšímajú si podstatné veci, poškodia stopy a pod.

Medzi činitele vzniku a priebehu frustrácie patria:

Osobnostná štruktúra. (bližšie pozri kap. 2.3 o problematike psychológie osobnosti)

Primerané ocenenie situácie. Precenenie situácie môže vyvolať pasívne správanie, podcenenie situácie zase neprimerané a neúčinné správanie – obe reakcie môžu skončiť zlyhaní v riešení problému a frustráciou.

Intenzita potreby. Čím dlhšie vyšetrovateľ pracuje na určitom prípade, tým je jeho potreba úspešne prácu zavŕšiť intenzívnejšia. Neuspokojenie tejto potreby má na neho obzvlášť ťaživý dopad.

Hodnota, ktorú osoba pripisuje úspechu a vynaloženému úsiliu. Ak utŕžime neúspech v činnosti, ktoré pre nás veľa znamená a venovali sme jej veľa síl, frustrácia bude väčšia než v vtedy keď činnosť pre nás má menší význam.

Minulá skúsenosť s podobnou situáciou. Miestna i osobná znalosť umožňujú policajtom ľahšie znášať profesionálne náročné situácie a má aj lepšie vyhliadky na úspech.

Normy a hodnoty daného prostredia. Každé sociálne prostredie má svoje normy a hodnoty, podľa ktorých sa určuje správanie aprobované a sankcionované.  Tieto kritéria vplývajú na vznik frustračnej situácie a možnej frustrácie. Biť ženu a to dokonca počas svadobnej noci je u nás sankciovaným správaním, zatiaľčo u afrických Gusiov aprobovaným správaním.

Úroveň frustračnej tolerancie – odolnosti voči vzniku resp. účinkom frustrácie.

Členská a referenčná skupina jednotlivca.  Charakteristiky skupiny do ktorej človek patrí (členskej skupiny) a tiež tej do ktorej chce patriť (referenčne skupiny) významne ovplyvňujú či frustrácia vznikne ako ju človek zvládne a dokedy odznie. Početnosť, súdržnosť, ciele a príťažlivosť skupiny, totožnosť jej cieľov s cieľmi jednotlivca vplývajú na možnú mieru frustrácie. Všeobecne sa frustrácia ťažšie znáša v málopočetnej, nesúdržnej a nepríťažlivej skupine, frustrácia jednotlivca vo vzťahu k referenčnej skupine.

Pretože frustrácia je spojená s nepríjemným prežívaním tohto stavu človek sa snaží s ňou vyrovnať a udržať si prijateľnú hodnotu svojej osobnosti pred sebou i okolím. Slúžia mu na to tieto techniky zvládania frustrácie: agresia, egocentrizmus, projekcia, identifikácia, kompenzácia, sublimácia, racionalizácia, trestanie seba samého, izolácia, regresia, fixácia, potlačovanie, opačné reagovanie, negativizmus a špeciálne formy úniku.

Agresia je nepriateľské, útočne až deštruktívne konanie, napadnutie, násilie, priamy útok na prekážku (osobu, zviera, vec), konanie, ktorého cieľom je ublížiť niekomu. Agresia ako reakcia na frustráciu môže byť extrapunitívna – zameraná na okolie, intropunitívna – zameraná na seba a impunitívna – prevedená na snahu preniesť sa cez frustráciu. Počas policajnej činnosti možno u ľudí pozorovať agresiu slovnú, fyzickú, voči ľuďom, predmetom, pojmom, iným ľuďom i voči sebe samému. Môže byť prejavom afektu, návyku osobnostnej črty ale aj spôsobom komunikácie ak asertívna odpoveď nie je možná.

Egocentrizmus je sebapreceňovanie, jednostranné  zdôrazňovanie vlastného „Ja“, narušenie schopnosti chápať hľadiská a potreby iných jednotlivcov, skupín a celku. Vyskytuje sa v detstve kde je prejavom súťaženia o priazeň rodičov, príbuzných, známych, kamarátov. Môže byť dôsledkom chybnej rodičovskej výchovy – napr. citového chladu, podceňovania, odmietania dieťaťa a pod. V dospelosti sa egocentrizmus prejavuje mnohovravnosťou, teatrálnym správaním, neprirodzenou mimikou a pantomimikou, neprirodzeným obsahom, spôsobom a zafarbením reči. Je prejavom neadekvátneho hodnotenia vlastnej osoby.  Sem možno zaradiť napr. „sebachválu“  svojho „údajneho policajného majstrovstva“ niektorých mladých policajtov pred ich známymi. V patologických formách sa egocentrizmus vyskytuje u hypochondrie, hystérie a mánie.   

Projekcia je obrana človeka pred úzkosťou tým, že pripisuje svojmu sociálnemu okoliu alebo iným jedincom vlastné potlačené sklony a pocity. „Všetci ľudia kradnú.“ „Tu každý pašuje“  a t.p. – takéto „ospravedlnenia užívajú obvinení na ospravedlnenie svojej viny. „Každý chlap po štyridsiatke má veľké brucho.“

Identifikácia je psychické sebastotožnenie jedinca s iným človekom, skupinou alebo vzorom. Mechanizmy identifikácie majú významnú úlohu vo vývoji osobnosti. K závažným dôsledkom dochádza  u tých jednotlivcov, ktorí v detstve zažili príliš veľa frustračných situácií a nemali príležitosť dlhšie trvajúcej identifikácie s rodičmi alebo dospelými, ku ktorým by  vzájomne prežívali kladný citový vzťah. Tým strácajú možnosť napodobňovať kladné vzory, prijímať ich postoje, hodnoty, názory a spôsob jednania a vzniká riziko priblíženia sa negatívnym vzorom a niekedy aj vývoj smerom ku kriminálnej činnosti. Identifikáciou rodičov ktorí v živote v čomsi zlyhali – napr. vo vysokoškolskom štúdiu je nasmerovanie ich dieťaťa práve na onú oblasť a stotožnenie sa týmto dieťaťom niekedy až ad absurdum. Osobitým problémom je nevhodná identifikácia so zločincami vo väzniciach, ktorá vedie k recidivizmu resp. toto správanie posilňuje.

Kompenzácia je únik z tlaku situácie od skutočného riešenia k náhradnému riešeniu tým že človek ustúpi od pôvodného cieľa, ktorý je  preň ťažko dosiahnuteľný a volí si cieľ menej náročný alebo presunie sa na inú činnosť. Neúspech na právnickej fakulte študenti niekedy riešia zameraním svojho úsilia na štúdium na policajnej akadémii. Kompenzáciou je aj zapojenie zvýšeného vôľového úsilia tam kde schopnosti pre štúdium či iný výkon sú znižené. Kompenzáciou nedostatočnej atraktivity alebo subjektívne nízko hodnotenej príťažlivosti žien  je ich vyzývavé správanie.

Sublimácia je obranný mechanizmus spočívajúci v premene nižšieho (vitálneho) pudu (obyčajne sexuálneho) na sociálne vyššiu a spoločensky prijateľnejšiu činnosť (kultúrnu, umeleckú, sociálnu a pod.). Počas puberty možno predchádzať frustrácii a sklamaniam v sexuálnej oblasti nenásilnym orientovaním mladého človeka v oblasti záujmovej činnosti – športovej, umeleckej.

Racionalizácia je obranný mechanizmus založený na vysvetľovaní a zdôvodňovaní neúspechu pred sebou samým i ostatnými vymýšľaní „racionálnych“ a teda ako by prijateľných dôvodov. Človek chce takto niekedy uniknúť pred hanbou, pohŕdaním, tresto či iným postihom spoločnosti a niekedy aj pred sebou samým, pred deštrukciou hodnoty svojej osobnosti, pred výčitkami svojho svedomia. V policajnom kontexte racionalizáciu používajú napr. páchatelia na zdôvodnenie nevhodnej, nežiadúcej a zákonom sankcionovanej činnosti prezentovaním takých môtívov, ktoré ako keby boli v súlade s obyčajami a normami spoločnosti - „Peniaze ktoré som neodviedol do zdravotnej poisťovne som použil do výroby. Inak by som musel prepúšťať a bolo by viac nezamestnaných v okrese.“

Trestanie seba samého je obrana pred frustráciou tým, že frustrujúca situácia sa považuje za prirodzený a spravodlivý trest za prehrešky z minulosti, niekedy skutočné, inokedy nadsadené. Milujúci rodič ktorý pociťuje frustráciu s previnením svojho dieťaťa, svojou nevhodnou výchovou je ochotný na základe seba obviňovania podstúpiť trest.

Izolácia je vedomé odmietanie a vyhýbanie sa medziľudským vzťahom a kontaktom ako dôsledok frustračného zážitku v tejto oblasti a prevencia aby sa niečo také nezopakovalo. Izolácia spočíva v utiahnutí sa do samoty a v obmedzení stykov s okolím. Môže sa upevniť i v trvalejšiu črtu osobnosti introverziu. Izolácia síce zmenšuje riziko vystavenia sa novým frustráciam a konfliktom, súčasne sa však zmenšujú možnosti osvojiť si spôsoby jednania potrebné pre život v skupine a človek sa stáva spoločensky neprispôsobivým – maladjustovaným.  Znásilnená žena sa pod vplyvom tejto frustrácie uzatvorí vo svojom byte.

Regresia je spätný návrat k vývojovo straším formám psychickej aktivity a výrazovým prejavom, najmä v krízových situáciách pričom dochádza k regredovaniu na pubertálnu až infantilnú úroveň. U dospelých regresia môže  vystupovať ako pubertálne správanie, nekontrolované výbuchy hnevu či ľútosti. Podobná emocionálna labilita sa môže prejaviť u niektorých väznených osôb. U detí ako prejav regresie možno pozorovať nedodržovanie hygienických návykov i keď sú už vypestovaná je tu však nová frustrujúca situácia – napr. dieťaťu sa narodil súrodenec a dieťa ťažko znáša že o lásku rodičov sa musí deliť.

Fixácia je neprimerané pripútanie sa na určitý objekt alebo spôsob uspokojovania potreby v snahe vyhnúť sa riziku ktoré môže viesť k frustrácii a iluzórne si zachovať bezpečie. Môže tu ísť o stereotypné vybavovanie tých istých reakcií i v situáciách, ktoré vyžadujú iné, primeranejšie správanie. Ten kto má nepriaznivú skúsenosť s nevhodne vystupujúcim policajtom, túto skúsenosť niekedy prenáša i na iných policajtov a v styku s nimi ich neakceptuje.

Represia (potlačovanie) je mechanizmus  pomocou ktorého sa z vedomia odstraňujú také obsahy, ktoré rušia vedomé požiadavky, normy, predstavy, nezlučiteľné s osobnou morálkou, túžbami, potrebami, cieľmi jednotlivca, so spoločenskými normami. Neschopní policajti na vedúcich miestach potlačujú absenciu svoje profesionálnej zdatnosti a zo svojho okolia odstraňujú tých lepších, ktorí by ich snaď mohli pozične ohroziť. Alkoholici potlačujú myšlienku, že svoje pitie už dávno prestali kontrolovať. Deti z rozvrátených rodín paradoxne líčia svoje prostredie v superlatívoch a t.p.

Opačné reagovanie je jav, keď jedinec uplatňuje názor, ktorý nie je v súlade s jeho presvedčením. Horliví bojovníci proti alkoholu niekedy sami majú k nemu veľmi blízky vzťah.

Negativizmus  je porucha správania, ktorá sa prejavuje ako vzdor až výbuch zúrivosti proti prianiu, požiadavkám alebo príkazu niekoho iného. Aktívny negativizmus znamená aktívne konanie proti vplyvu pôsobenia na neho. Pasívny negativizmus sa prejavuje indiferentným správaním (ignorovaním) voči pôsobeniu na neho. Všeobecne negativimus možno hodnotiť ako neproduktívne riešenie frustrácie. Kladná úloha negativizmu spočíva v tom, že človek  sa stáva imúnnym na pôsobenie nežiadúcich príkladov.  Bežne negativizmus vystupuje ako výchovné ťažkosti u detí predškolskom veku a v puberte. Negativizmom reagujú i niektorí obvinení v predbežnej väzbe.7

Únik je reakcia na frustráciu, ktorou sa človek vzďaľuje od frustračnej prekážky alebo uspokojuje potreby únikom od skutočnosti do snenia, alkoholizmu, choroby alebo únikom do inej práce. Únikom reagujú ľudia ktorí zlyhali v manželstve, zamestnaní, nezvládli psychickú záťaž nezamestnanosti, ťažkej choroby. Najzávažnejším únikom je samovražda. Pri jej vyšetrovaní treba zisťovať aj reálnosť možných vplyvov situačnej a inej frustrácie a vylúčiť aj možnosť vraždy.

Odolnosť človeka voči frustrácii – frustračná tolerancia  je u každého človeka iná. Je podmienená nasledovnými činiteľmi:

Vek spojený s biologickou a sociálnou zrelosťou určuje väčšiu citlivosť a zraniteľnosť detí a menšiu odolnosť starých ľudí prameniacu z ich izolovanosti od zamestnania, práce, zdravotného stavu, generačnej vzdialenosti od ostatných ľudí.

Životné skúsenosti umožňujú človeku znášať náročné životné situácie, pripraviť sa na ne. Skúsenosti z ranného detstva sú veľmi dôležité vzhľadom na ich spätosť s harmóniou osobnosti človeka. Životné skúsenosti vyplývajúce z výchovy k samostatnosti , aktívnemu poznávaniu skutočnosti človeka pred frustráciami chránia.

Intelekt dovoľuje človeku správne oceniť situáciu a prijať opatrenia na jej riešenie integrované s potrebami a cieľmi okolia.

Aktuálny psychobiologický stav organizmu vyplývajúci z pozitívnej hodnoty zdravia a s ňou spojenej prežívanej kvality života zvyšuje odolnosť voči frustrácii. Infekčné a tiež psychosomatické choroby, nepriaznivé klimatické vplyvy na ľudský organizmus ju znižujú.

Úspech v činnosti sa spája so subjektívnou pohodou, pocitmi šťastia, osobnej hodnoty, ktoré mobilizujú človeka a energizujú jeho obranu voči frustrácii.

Úroveň ašpirácii a primeranosť cieľov vo vzťahu ku kapacitným možnostiam človeka sú dobrou prevenciou zlyhania človeka v o frustrácii. Prehnane prísne svedomie a skreslené chápanie seba samého a okolia odolnosť znižujú.

Priaznivé spoločenské vzťahy frustračnú toleranciu zvyšujú. Podňcit , že človek nie je so svojimi problémami sám, že niekam patrí, niekto na neho myslí, mu umožňujú ľahšie znášať frustrujúce situácie.

Charakter človeka v jeho prejavoch k ľuďom, spoločnosti, práci i k sebe môže významne ovplyvniť odolnosť voči situáciám spojenými s frustráciou. Tí, čo majú k ľuďom blízko a vedia im aj pomôcť, zodpovedne sa realizujú v zamestnaní i v súkromí, sú poctiví a nároční nielen k druhým ale aj k sebe, sú odolnejší voči frustráciám.

 

2.1.6.3. Konflikt    

 

V medziľudských vzťahoch a aj v sociálnom styku a kontakte, ku ktorému dochádza v zamestnaní sa často stretávame s konfliktmi. V našom prípade ide o konflikty medzi zamestnancami  policajného zboru alebo o konflikty medzi policajtmi a občanmi. Je namieste si povedať niečo o teórii konfliktu.

Konflikt je vo všeobecnosti chápaný ako stretnutie dvoch protichodných tendencií v človeku, ktoré majú približne rovnakú intenzitu, navzájom sa vylučujú a vyžadujú si protichodné konanie. Konflikt je považovaný za druh frustrácie, ktorá vyúsťuje do nepríjemnej emócie, úzkosti alebo zlosti. K. Lewin stanovil základné typy konfliktov, ktoré rozdelil do piatich skupín:

Konflikt apetencia – apetencia: pri ktorom sa má subjekt rozhodnúť medzi dvoma rovnako atraktívnymi a príťažlivými objektmi. Pri výbere jedla sa človek nevie rozhodnúť, či si má dať černohorský rezeň alebo kráľovský rezeň.

Konflikt averzia – averzia: pri ktorom sa subjekt rozhoduje pre jednu z dvoch negatívnych, nepríjemných alternatív. Tento typ konfliktu je považovaný za najťažší a vedie človeka k odkladaniu rozhodnutia, a čím sa človek približuje k rozhodnutiu, tým je jeho averzia intenzívnejšia. Policajt má  stíhať príbuzného a očakáva negatívnu spätnú väzbu od rodiny, ak tak neurobí dostane sa mu negatívnej odozvy od predstaveného.

Konflikt apetencia – averzia: nastáva, keď sa má jedinec rozhodnúť pre objekt, ktorý je preňho rovnako príťažlivý aj odpudivý. Znamená to, že ak chce jedinec dosiahnuť nejaký cieľ, musí priniesť obeť. Ak majú policajti za úlohu dolapiť ukradnuté vozidlo a vedia, že táto úloha obnáša riskantnú jazdu. Počas tejto jazdy sa môže auto poškodiť (oškrieť, ...), za čo môžu byť potrestaní, ak kradnuté vozidlo nechytia, ale ak ho chytia, dostanú pochvalu. Konflikt je v tom, že sa policajt musí rozhodnúť, či sa do tejto jazdy pustí alebo nie.  Zložitejšiu situáciu predstavuje viacnásobný konflikt  apetencia – averzia, pri ktorom ide o rozhodovanie medzi viacerými alternatívami, pričom každá má aj príťažlivé a tiež i odpudivé vlastnosti. Takýmto konfliktom môže byť voľba partnera, štúdia a vysokej školy, zamestnanca na základe výberu z účastníkov konkurzu a t.p.

Konflikt averzia - pozitívna indukcia vzniká vtedy keď sa človek rozhoduje pre odpudivý  objekt a súčasne zvažuje pozitívnu väzbu na objekt v zmysle „Je to nepríjemné, ale musím“. V tejto situácii sa môže ocitnúť policajt ktorý má oznámiť správu o úmrtí policajta počas služby  členom jeho rodiny.

Konflikt apetencie a negatívnej indukcie nastáva vtedy, keď sa subjekt rozhoduje pre príťažlivý objekt a súčasne zvažuje negatívnu väzbu na objekt v zmysle „Je to príjemné, ale nesmiem.“ Služobná činnosť policajta voči príťažlivej žene by nemala zahrnovať akúkoľvek apetenciu privátneho charakteru. Zle riešeným konfliktom tohto druhu je aj pitie alkoholických nápojov policajtmi za volantom, počas služby a t.p.

Z vyššie uvedeného možno vidieť, že konflikt úzko súvisí s rozhodovaním. Podstata konfliktu spočíva teda v rozhodovaní, ktoré je spojené s úzkosťou - kedy sa človek musí rozhodnúť pre jednu z dvoch protichodných  alternatív, ktoré sú doprevádzané silnými emóciami. Rozhodovanie, ktoré vytvára dilemu, je chápané ako proces výberu cieľa alebo prostriedkov, ktorého vrcholom je samotné rozhodnutie. Pri rozhodovaní v konfliktných situáciách človek analyzuje alternatívy, ktorých množstvo a hodnoty sťažujú rozhodovanie. Všeobecne platí, že čím je viacej alternatív, tým je rozhodovanie a s ním spojený konflikt ťažšie, a že voľba medzi rovnako dôležitými alternatívami je ťažia ako voľba medzi dvoma nedôležitými (Nakonečný, 1995). Sila konfliktu závisí od významnosti hodnôt a od sily potrieb, ktoré sú aktualizované v čase konfliktu. Najväčšia sila konfliktu je v situácii averzia – averzia a najmenšia pri okolnostiach typu apetencia – apetencia.

Mechanizmus riešenia konfliktu rozhodovania sa uskutočňuje: 1. prevládnutím jednej dominanty, 2. potlačením jednej tendencie a uvoľnením druhej, 3. vytesnením jednej tendencie z vedomia – vytesnené tendencie sa však nestrácaju, ale iba transformujú. a 4. voľbou náhradného uspokojenia tým, že dôjde ku generelizovaniu podnetovej situácie a k uspokojeniu v určitej vzdialenosti od cieľa.

Fázy rozhodovania:

vzniknutá situácia s alternatívnymi možnosťami konania vyvoláva vnútorné napätie

kognitívno - emocionálne spracovanie týchto alternatív vyústi vo voľbu jednej z nich

následne po rozhodnutí vznikajú pochybnosti o správnosti rozhodnutia – vzniká stav kognitívnej disonancie a s ňou spojená snaha redukovať ju racionalizáciou pôvodného rozhodnutia. Dochádza k uisťovaniu sa o správnosti voľby prehodnocovaním, čo bolo považované za dobré je teraz ešte lepšie, a čo bolo považované za zlé, je teraz ešte horšie.

V psychológii rozdeľujeme konflikty z viacerých pohľadov. Poznáme konflikty:

a)  vedomý a nevedomý,

b)  aktuálny a minulý,

c)  vnútorný a vonkajší.

Vedomý a nevedomý konflikt

Človek si svoje konflikty uvedomuje, ale neuvedomuje si ich však všetky s ich vrstvami a súvislosťami. Pri rozbore problémov a konfliktných situácií sa vynárajú stále ďalšie a ďalšie súvislosti, ktoré súvisia s históriou jedinca a tak je možné dostať sa k základnému konfliktu. Čím dlhšie trvá rozbor  minulosti človeka, tým sa vynára na povrch viacej súvislostí. Samozrejme, že nie všetky tieto súvislosti súvisia s  aktuálnym problémom.

Zážitky a životné udalosti, ktoré si neuvedomujeme Matoušek (1986) rozdeľuje na vybaviteľné, ktoré si jedinec v prípade potreby dokáže vybaviť a na zážitky, ktoré boli pomocou obranných mechanizmov potlačené do takej miery, že osoba má proti ich vybavovaniu odpor. Vytesňované a nespracované sú také zážitky, ktoré vyvolávajú veľmi nepríjemné emócie akými sú napr. úzkosť, strach, hnev, pocit viny.  Do nevedomia sa potom dostáva určitý zážitok alebo skúsenosť spolu s emočným doprovodom, ktorý bol pri nej prežívaný. Môže sa naopak stať, že je zachovaný len obsah spomienky a emócia, ktorá k nemu patrí je v nevedomí prekrútená.

Takmer všetky ľudské potreby od potrieb biologických až po vysoko humánne majú svoju nevedomú zložku. O tom, ktorý obsah bude presunutý do nevedomia, nerozhodujú len psychické pomery indivídua, ale aj jeho individuálne vedomie, ktoré je súčasťou skupinového a spoločenského vedomia. Každá spoločnosť má určitú predstavu o správaní k príslušným rolám, o stupni závislosti jedinca na okolí, má predstavu o ideálnom mužovi, žene,... Individuálne sklony jedinca sú vždy posudzované  a potvrdzované skupinou, v ktorej žije, a tým sa z jedinca môže stať istým spôsobom delikvent alebo môže svoje sklony potlačiť.

Aktuálny a minulý konflikt

Čím viacej sú  ťažkosti (konfliktné situácie) určované osobnosťou človeka, tým je väčší predpoklad, že už v minulosti zažíval podobné konflikty ako v súčasnosti. Tieto konflikty súvisia s bazálnou úzkosťou a konfliktom v ponímaní K. Horneyovej. Sú to konflikty, ktoré si človek svojím správaním v podstate aranžuje a nedokáže ich uspokojivo riešiť. Potreba vyriešiť a odreagovať tento základný konflikt je stále naliehavejšia a zreteľnejšia – tým sa konflikt dostáva do popredia. 

Za normálnych okolností sa pri opakovanom konflikte jedinec snaží nájsť nové a lepšie riešenie, a týmto spôsobom sa konfliktu zbaví.

Konflikt sa stáva chronickým a s ním spojené psychické obrany sa môžu ustáliť do trvalého povahového rysu. Trvalé a neadaptívne povahové rysy vedú k ďalším vnútorným a následne vonkajším konfliktom. Medzi vnútorným konfliktom a povahovým rysom sa môže vytvoriť taký tesný vzťah, že ich takmer nie je možné odlíšiť (Matoušek, 1986).

Vonkajší a vnútorný konflikt

Konflikty  sa v psychológii rozdeľujú na vonkajšie (interpsychické) a vnútorné (intrapsychické). Interpsychické konflikty zahŕňajú oblasť sociálnych vzťahov. Ide v nich o stretnutie záujmov, postojov, motívov dvoch alebo viacerých osôb. Tieto konflikty sú od detstva zvnútorňované a spracovávané v interakcií s prostredím. Intrapsychické  konflikty vyjadrujú aktiváciu dvoch alebo viacerých nezlučiteľných tendencií a stavajú subjekt pred voľbu – rozhodnutie pre jednu z týchto možností. Podľa Adlera intrapsychické konflikty pramenia z interpersonálneho porovnávania. Každý vonkajší konflikt je do určitej miery aj intrapsychickým konfliktom - zahŕňa projekciu jednotlivca. Tento vnútorný konflikt býva väčšinou neuvedomovaný a subjekt si uvedomuje iba konflikt vonkajší.

Väčšinou sa tieto konflikty miešajú a dopĺňajú a subjekt sám nevie, o aký konflikt ide. Je ale oveľa ťažšie odhaliť vnútorný konflikt, ako určiť konflikt vonkajší.

Vo vnútornom konflikte sa stretáva prianie s povinnosťou a možno teda hovoriť o konflikte medzi význammi. Jedincove problémy sú jednak prejavom konfliktu a jednak jeho riešením. Toto riešenie nič nerieši, pretože udržuje vnútorné napätie, a tak vedie k opakovaným vonkajším konfliktom. Vnútorné konflikty hľadajú svoje odreagovanie vonku, a tým majú vplyv na konflikty vonkajšie. Jedinec hľadá vinníka svojho stavu vo svojom okolí (najčastejšie medzi príbuznými) a odreagováva si na ňom svoje negatívne emócie.

 

2.1.6.3.1. Konflikt a policajt

 

Policajt sa vo svojej profesionálnej práci najčastejšie stretáva s konfliktmi vonkajšími, teda interpersonálnymi. Interpersonálne konflikty môžu prebiehať:

a)  medzi dvoma ľuďmi,

b)  v skupine ľudí (skupinové konflikty)

c)  medzi dvoma alebo viacerými skupinami ľudí (medziskupinové konflikty).

Pri práci najčastejšie dochádza ku konfliktu medzi dvoma ľuďmi. Pri takomto konflikte ide o stretnutie záujmov, snáh dvoch ľudí, pri ktorom splnenie túžby jedného buď úplne, alebo do určitej miery vylučuje uspokojenie druhej strany. Ku konfliktu dochádza aj pri stretnutí dvoch výlučne protichodných názorov, predstáv, postojov. Z tohoto pohľadu psychológia delí interpersonálne konflikty na (Křivohlavý, 1973):

konflikty predstáv - Pri policajnej obhliadke dopravnej nehody vypočúva policajt obe zúčastnené strany. Zisťuje príčinu dopravnej nehody. Každý z vodičov má inú predstavu o tom, ako sa nehoda stala.

konflikty názorov (názor: na rozdiel od predstáv má aj hodnotiace stanovisko) – Dvaja nadriadení posudzujú predloženú prácu mladého policajta. Jeden z nich sa domnieva, že práca je vyhovujúca, že zodpovedá stanoveným podmienkam, druhý je úplne opačného názoru.

konflikty postojov (postoj: názor, ktorý je citovo zafarbený) – Ak sa dvaja ľudia rozprávajú o povolaní, pričom jeden povie: „ chcel by som byť policajtom, zvolil by som si takéto povolanie“ a druhý povie, že by policajné povolanie nechcel vykonávať.

konflikty záujmov – Policajti naháňajú auto, ktoré sa im pred chvíľou stratilo z dohľadu. Prídu na križovatku tvaru T, jeden chce ísť doľava a druhý doprava. S takými situáciami, keď každý človek chce niečo iné a ani jeden z nich  nie je ochotný ustúpiť, sa v živote stretávame najčastejšie. Stretávanie interpersonálnych záujmov tvorí teda najzávažnejšiu skupinu medziľudských konfliktov. Tu sa vytvárajú najväčšie ťažkosti v medziľudských vzťahoch.

 V  každodennom  živote  sa  však  uvedené  konflikty nedajú od seba takto rozdeliť. S  „čistými“ druhmi sa stretávame pomerne vzácne. Častejšie sa stretávame s kombináciou druhov konfliktov, ich vzájomným prepojením a vyúsťovaním jedného do druhého.

V každodennom živote, do ktorého je zahrnutá aj práca, sa často nachádzame v konfliktných situáciách. V zamestnaní  je to naviac kombinované aj s naším záujmom o vykonávanú prácu, to či sme do práce angažovaní alebo nie. V praxi to môže napríklad vyzerať tak, že ak je policajt z operačného strediska preradený na obvodné oddelenie ako starší inšpektor a s touto funkciou nie je spokojný, bude to ovplyvňovať aj jeho prístup k práci.  Tým, že sa v tejto pozícii necíti dobre, môže byť aj jeho prístup negatívny. To následne môže ovplyvniť aj množstvo konfliktných situácií, do ktorých sa dostane. Naopak policajt, ktorému vyhovuje jeho zaradenie a so svojím miestom je spokojný, bude mať aj kladný prístup k práci a tým je znížené riziko konfliktných situácií, do ktorých sa dostane.  Samozrejme, že tieto konfliktné situácie sa nedajú eliminovať (nie vždy je človek v dobrej psychickej či fyzickej kondícii, niekedy sa stretne s nepríjemnými alebo agresívnymi ľuďmi), sú súčasťou života, ale aspoň z časti sa dá s nimi pracovať.

Najdôležitejšou súčasťou riešenia konfliktných situácií je komunikácia medzi účastníkmi konfliktu. Křivohlavý (1973) túto komunikáciu rozdeľuje na vonkajšiu a vnútornú. Vonkajšia (explicitná) komunikácia je výmena informácií, odovzdávanie správ, rozhovor. Vnútorná (implicitná) komunikácia je informácia obsiahnutá v prejave, čine, správaní. Pri riešení konfliktov dôležitú úlohu zohravajú kooperatívnosť a sebapresadzovanie komunikujúcich.

 

Obr. 10. Všeobecné spôsoby riešenia konfliktu

 

Vysoká kooperatívnosť

 

 

 

                                                 Pomáhajúci                 Integratívny

                                                 afiliantný                     sposôb

                                                 spôsob

 

          Nízke                                                                                                            Vysoké

  sebapresadzovanie                                                                                        sebapresadzovanie

 

 

                                                 Ústup                             Boj

 

 

Nízka kooperatívnosť

 

Konfliktné situácie sa zásadne oveľa lepšie riešia, pokiaľ majú ľudia možnosť vzájomnej komunikácie (majú teda možnosť vymieňať si informácie), a keď je u účastníkov konfliktu prítomná motivácia kooperovať. Z aspektu sebapresadzovania rozlišujeme stratégie riešenia konfliktu agresívne, pasívne a asertívne.  Optimálnym riešením konfliktných situácií pre obe sporné strany je asertívna komunikácia, ktorá je spomínaná v kapitole 2.4.7. ako aj pozitívny prístup k ľuďom, s ktorými človek prichádza do styku. V praxi to znamená:

zaujímať sa o človeka, s ktorým sa stretneme

brať jeho momentálny problém vážne, snažiť sa pomôcť mu vyriešiť ho

nepodliehať haló efektu

prostredníctvom rozhovoru zistiť postoje, záujmy, predstavy a názory (aby sme mohli predísť týmto konfliktom)

Konflikt možno riešiť autoritatívne rozhodnutím osoby či inštitúcie ktorej sociálny status jej vysoký a akceptovaný a alternatívne  na základe rešpektovania pohľadov  sporných strán v procese riešenia.

Autoritatívne riešenia konfliktov zahrnujú presadenie sa silou, rozhodnutie autoritou, arbitráž a súdny spor.

Presadenie sa silou je riešenie, pri ktorom silnejšia zo strán presadí svoje záujmy bez ohľadu na záujmy druhej strany. Strany nerobia spolu žiadne  dohody, ale bez ohľadu na druhú stranu presadzujú svoje záujmy.

Rozhodnutie autoritou znamená zásah autority (ako tretej osoby) do konfliktu podľa vlastného uváženia alebo pravidiel, ktoré sama uznáva. Autorita neberie do úvahy záujmy strán, ktorých spor rieši, ale riadi sa podľa vlastného úsudku, čo je pre nich najlepšie. Často pri riešení konfliktu presadí svoje vlastné záujmy.

Arbitráž (rozhodcovské konanie) je riešením, v ktorom arbiter (rozhodca) ako nezávislá tretia osoba, po vypočutí sporiacich sa strán podľa platného právneho poriadku nájde právne riešenie sporu a oznámi ho stranám.

Súdny spor  predstavuje riešenie, kde sudca alebo senát rozhoduje v spore na základe podkladov (dôkazov) dodaných od právnikov zastupujúcich sporiace sa strany. Sporiace sa strany sa snažia prostredníctvom platných zákonov presadiť svoje práva – skutočné či domnelé. Sudca alebo senát na základe interpretácie práva a zákonov vyriekne rozhodnutie, ktoré sú strany nútené rešpektovať.  

Alternatívne spôsoby riešenia konfliktov obsahujú facilitáciu, mediáciu, zmierovanie a vyjednávanie.

Facilitácia je riešením v ktorom facilitátor (uľahčovateľ) ako tretia nestranná osoba pomáha dvom sporiacim sa stranám usmerňovať ich dialóg tak, aby účinne v rámci dohodnutých pravidiel spolu vyjednali obojstranne uspokojujúcu dohodu. Úlohou facilitátora je poskytnúť stranám také postupy a pravidlá spoločnej diskusie, ktoré by uľahčovali stranám vzájomnú komunikáciu, vyjednávanie a dohadovanie riešení.

Mediácia je zásah do konfliktu treťou, neutrálnou stranou, ktorá pomáha konfliktným stranám vo vedení alebo riešení sporu.“ (Holá, 2003, s. 50). Mediátor (sprostredkovateľ) vstupuje do stredu medzi sporiace sa osoby. Mediácia je aktívnejšie riešenie konfliktu než facilitácia. Mediácia na rozdiel od zmierovania je viac zameraná na utvorenie praktickej dohody konkrétneho sporu, dosiahnutie dobrého medziľudského vzťahu je až na druhom mieste a počíta sa, že zlepšenie vzťahu vyplynie z úspešného vyjednania dohody.

Zmierovanie je metóda riešenia konfliktu, ktorá pomáha sporiacim sa nájsť vzájomné porozumenie ich postojov, emócií a potrieb. Porozumenie prispieva k dosiahnutiu k dohody a vzájomného rešpektu. Zmierovanie vychádza z latinského pojmu „conciliare“ – dávať, zvolávať dokopy, aby sme to spolu prekonali. Zmierovanie na rozdiel od mediácie je prioritne zamerané na vytvoreniealebo znovuobnovenie medziľudských vzťahov medzi stranami a dosiahnutie dohody je až v ruhom poradí. Zmierovanie je zamerané na vytvorenie vzájomného porozumenia a následne psychologického prepojenia oboch strán.

Vyjednávanie (negociácia) je spôsob riešenia konfliktov priamou komunikáciou strán, ktoré sa snažia prostredníctvom argumentovania, zjednávania a ujasňovania si svojich pozícií a záujmov dospieť  k spoločnej dohode. (bližšie pozri v kap. 3.7., taktiež Čech 2000c).

Vyjednávanie,  facilitácia, mediácia nachádzajú svoje uplatnenie v jednotlivých fázach konfliktu. Fáza nezhody je riešením konfliktu na základe vyjednávania postaveného na záumoch, ktoré môže viesť k situácii výhra-výhra. Teda ku kompromisu a konsenzu. Konštruktívne stratégie vyjednávania možno použiť aj vo facilitácii a hlavne v mediácii, kde mediátor sprostredkúva sporným stranám možnosti konštruktívneho vyjednávania a učí ich pri vyjednávaní vychádzať zo záujmov a nie z pozícií. V praxi mediátor napr. môže ponúknuť sporným stranám  alternatívy aké môžu mať ich vyjednávacie stratégie následky.

Fáza polarizácie znamená narastanie konfliktu a značné vzďaľovanie sporiacich sa strán do tej miery, že nedokážu viesť primeranú komunikáciu. Pri polarizácii môže byť účinná facilitácia teda vytvorenie takých podmienok – prostredia, pravidiel, časového rámca a procesu vyjednávania za ktorých by bolo možné prekonať názorové, záujmové, hodnotové bariéry medzi účastníkmi konfliktu. Facilitátor nerieši problém, ale uľahčuje komunikáciu sporiacich sa účastníkov komunikácie. Účinné je snažiť sa aby sa ľudia vzájomne počúvali, dokázali sa vcítiť do pozície toho druhého, dokázali otvorenejšie prejavovať svoje záujmy, priblížiť si pohľady. Facilitácia môže pomôcť konflikt vyriešiť alebo dostať ho o fázu nižšie do „nezhody“ keď môže pokračovať ako vyjednávanie a súčasne aj ako facilitácia.

Fáza izolácie je charakteristická stavom, keď jedna strana sporu odmieta komunikovať s druhou, dochádza k separácii (čiastočnému prerušeniu kontaktov) alebo až izolácii (k úplnému prerušeniu styku.). Keďže sporné strany nechcú byť spolu na jednom mieste, nemožno využiť vyjednávanie ani facilitáciu. Efektívne využitie tu nachádza mediácia. Úlohou mediácie je vytvorenie resp. obnovenie komunikačných kanálov medzi účastníkmi konfliktu prostredníctvom mediátora. Jednotlivé kroky mediátor musia byť podmienené súhlasom sporných strán. Komunikácia sa uskutočňuje nie priamo medzi účastníkmi konkfliktu ale prostredníctvom mediátora.

Fáza deštrukcie si vyžaduje jediné možné riešenie – konfliktné strany treba od seba oddeliť a to pri fyzickom konflikte, nepravdivej medializácii či vojnovom konflikte. Deštrukciu treba zastaviť. Keď sa konflikt posunie do nižšej fázy (najmenej izolácie) možno začať s jedným postupom riešenia.

Zaujímavé riešenie konfliktu prináša Weider – Hatfieldová. (bližšie pozri. Čech, 2000a, s. 256-258).  Jej model obsahuje nasledovné etapy:

Intrapersonálne hodnotenie, počas ktorého každá osoba samostatne analyzuje seba

Interpersonálne definovanie problému – účastníci sa venujú aktívnemu počúvaniu jeden druhého a spoločne pomenujú. problém.

 Vymedzenie cieľov sledovaných účastníkmi konfliktu v diskusii.

Navrhovanie možných riešení vzhľadom na ciele účastníkov.

Vyhodnotenie funkčnosti prijatého riešenia.

 

2.1.6.3.1.1.  Konflikt v práci policajta

 

Existuje veľké množstvo zamestnaní, v ktorých je jednou z hlavných náplní práca s ľuďmi. Práca policajta je jedným z týchto zamestnaní. Okrem profesionálnej stránky  a odborných vedomostí policajta je dôležitou súčasťou jeho práce aj stretávanie sa s ľuďmi, riešenie ich problémov (vybavovanie vodičského preukazu, ŠPZ) alebo riešenie rôznych iných situácií (napríklad dopravné nehody, priestupky). V týchto situáciách vstupuje do popredia práce medziľudský vzťah, aj keď len krátkodobého charakteru. V medziľudských (sociálnych) vzťahoch sa odohráva bezprostredný  osobný kontakt dvoch alebo viacej  ľudí, ide o vzájomnú interakciu zúčastnených.

V našom živote sa stretávame a žijeme s ľuďmi, ktorých poznáme dobre alebo poznáme dlho. Veľakrát, najmä v zamestnaní, sa  ocitneme v situácii, keď prichádzame do styku s úplne novým človekom.  Tohoto človeka sa snažíme aspoň v rámci možností (časové obmedzenie) spoznať a tak máme príležitosť vykonať niečo, čo by nám uľahčilo danú situáciu. Poznanie človeka nám dáva možnosť zvýšiť subjektívnu istotu nášho  očakávania (môžeme sa pokúsiť  aspoň z časti predpokladať jeho reakciu). Človeka, s ktorým prichádzame do styku je potrebné poznať, aby sme mohli k nemu zvoliť správny prístup. Znamená to, že ak chceme s človekom jednať a chceme, aby toto naše jednanie bolo primerané, tak by sme ho mali spoznať (Křivohlavý, 1986).

Samozrejme, že krátkodobé stretnutia s ľuďmi v práci policajta mu neumožňujú spoznanie človeka. V tomto smere ide hlavne o ochotu policajta priblížiť sa k danému človeku. Pri stretaní sa s neznámymi ľuďmi je častým fenoménom tzv. „haló efekt“.  Je to jeden z príznačných omylov hodnotenia ľudí; posudzovanie na základe prvého dojmu, podľa najnápadnejších vlastností, pričom skresľovanie kladným alebo záporným dojmom ovplyvňuje aj ďalšie hodnotenie, dojem  podľa chýru, všeobecnej mienky.

Príklad: V čakárni na vybavovanie ŠPZ čaká pán X už tretíkrát. Policajt povie svojmu spolupracovníkovi, ktorý má pána X dnes vybaviť, že tento pán je nezodpovedný, zábudlivý a roztržitý, pretože vždy si niečo k vybaveniu zabudol. Táto informácia natoľko ovplyvní policajta, ktorý ho má vybaviť, že bude k nemu nepríjemný, posmeškársky a neúctivý.

Experimenty potvrdili, že výrazný vplyv na vytváranie prvého dojmu majú prvotné údaje zistené o človeku. Znamená to, že dominantné sú pre nás prvé údaje, ktoré sme sa o človeku dozvedeli. Iné pokusy dokázali, že údaje, ktoré môžeme považovať za dôležité pri vytváraní prvého dojmu sa vzťahujú k sociálnej dimenzii osobnosti. Sú to tie, ktoré vyjadrujú spôsob správania sa danej osoby v styku s druhými ľuďmi; je dôležité, že určitá osoba je inteligentná, ale pre moje stretnutie s ňou je dôležitejšie, či je vo vzťahu k ľuďom vrelá a otvorená alebo naopak chladná a uzavretá  (Křivohlavý, 1986).

 

 

 Zamyslite sa:

V práci policajta je veľmi dôležité, aby nepracoval len s údajmi z „druhej ruky“, ale aby sa snažil získavať informácie o človeku sám.  Tieto bezprostredne získané údaje o človeku  samozrejme tiež podliehajú skresleniu a haló-efektu a policajt by sa mal snažiť tieto skreslenia eliminovať.  Dôležité je však pristupovať k človeku pozitívne, brať ho ako dobrého človeka, čo následne ovplyvní náš prístup k nemu  a to, že budeme okolnosti týkajúce sa daného človeka a vidieť v pozitívnom svetle.

 

 

 

Súhrn

 

V kapitole sú pertraktované vybrané základné problémy všeobecnej psychológie vo vzťahu k jej aplikácii na policajnú problematiku. Prezentované poznatky slúžia k vysvetleniu významu psychologických pojmov používaných aj v policajnej psychológie, vymedzeniu podstaty psychických javov, najmä psychických procesov a stavov a mechanizmu priebehu psychickej regulácie správania. Psychoregulatívne vymedzenie policajnej psychológie vychádza z modelu psychickej regulácie správania prof. Pardela. Model psychickej regulácie správania umožňuje vniknúť do podstaty správania policajtov a iných osôb ktorých sa dotýka ich profesiová činnosť.

 Psychické javy pôsobia v rámci jednoty psychiky a osobnosti človeka a vzájomne sa ovplyvňujú. Táto jednota zahrnuje psychické procesy, stavy a vlastnosti, správanie a prežívanie, vedomie a nevedomie. Odraz objektívnej skutočnosti v psychike zabezpečujú: 1. poznávacie procesy v zmysle formovania jej subjektívneho obrazu, 2. emocionálne procesy v kontexte utvárania vzťahov k realite a v spojitosti s motivovaním človeka a dynamizovaním psychiky a 3. vôľové procesy, ktoré umožňujú vytýčovanie cieľov a prekonávanie prekážok. Paradigma všeobecnej psychológie slúži na porozumenie  profesionálnej činnosti policajta, umožňuje vysvetliť správanie a psychickú reguláciu svedka i páchateľa v súvislosti s javmi, ktoré sleduje policajná psychológia. Z hľadiska profesie policajta sú mimoriadné závažné nasledovné problémy: výberovosť vnímania svedka, výskyt skresleného vnímania, pôsobenie predstavivosti, fantázie, pozornosti, tvorba a vybavovanie pamäťovej stopy – najmä mechanizmus združovania (asociovania) pamäťových predstáv,  myslenie a verbalizovanie jeho výsledkov. Poznanie úloh emócií v psychike, vlastnosti citov svedka, nižších a vyšších citov, emočnej inteligencie, významu citovej zrelosti a úlohy emócií v praktickom zvládaní záťaže  policajta slúži optimalizácii policajnej činnosti. Proces motivácie je témou, ktorá úzko súvisí s poslaním policajta zistiť, prečo sa trestno právne relevantný vzťah a prípad stal. Zisťovanie motivácie sa uskutočňuje pomocou poznatkov všeobecnej psychológie. Psychologické poznatky o vôli pomáhajú interpretovať podstatu regulácie a sebaregulácie – procesov, ktoré vznikajú vo vzťahoch policajt – policajt, policajt – občan (páchateľ, svedok, poškodený), policajt – príbuzní policajta. Poznatky o faktorových vôľových vlastnostiach, priebehu vôľového konania a možných poruchách vôľových procesov prispievajú ku komplexnejšiemu interpretovaniu zámerného kriminálneho správania. Psychické stavy charakterizujú psychickú činnosť v celku. Osobitý význam majú psychické stavy stres, frustrácia a konflikt, pretože vznikajú pri adaptácii na náročné životné situácie policajta. Vymedzenie stresu, stresových udalostí a ich vplyvu na zdravie a psychiku človeka je mimoriadne významné v súvislosti so záťažovými profesiami teda i vo vzťahu k profesii policajta. Poznanie stresorov v policajnej činnosti, reakcií na stres, odolnosti voči stresu  a zvládania stresu zameraného na problém resp. na emócie je mimoriadne významné pre nositeľov danej profesie. Vedomosti o frustrácii ako stave, ktorý vzniká v súsvislosti s blokovaním cesty k cieľu a uspokojeniu potrieb sú relevantné aj pre policajta v zmysle interpretácie a optimalizácie správania jeho samého a tiež ľudí, s ktorými komunikuje pri výkone služby. Konflikt je psychický stav značne frekventovaný v profesii policajta. Konflikt sa v psychológii chápe ako stretnutie dvoch protichodných tendencií v človeku, ktoré majú približne rovnakú intenzitu, navzájom sa vylučujú a vyžadujú si protichodné konanie. Riešenie vnútorných konfliktov má mimoriadny psychohygienický význam pre policajta, riešenie medziosobných konfliktov je prirodzenou súčasťou jeho služobnej činnosti a pomáha mu zvládať aj osobné problémy v súkromí. Pre riešenie konfliktu je najdôležitejšia  ochota ku komunikácii a voľba správnych komunikačných stratégií vo vzťahu ko konfliktu.

 

Slovník

 

Pre porozumenie obsahu kapitoly pe potrebné ovládať nasledovné pojmy. Všetky boli uvedené v texte kapitoly.

Abstrakcia – Operácia myslenia, ktorou vyčleňujeme podstatné a všeobecné vlastnosti predmetov alebo javov a odlučujemi ich od nepodstatných vlastností a vzťahov, pojmotvorný proces.

Abúlia – Strata až  úplný zánik vôľového zamerania a neschopnosť vôľového konania, neschopnosť rozhodovať sa. Vyskytuje sa pri duševných chorobách napr. schizofrenii, ťažkej depresii.

Agresia – Nepriateľské, útočné až deštruktívne konanie, napdnutie, násilie, priamy útok na prekážku (osobu, zviera, věc), konanie ktorého cieľom je ublížiť niekomu, znížiť hodnotu jeho osobnosti.

Anticipácia – Predpokladanie, predstihovanie, predvídanie, schopnosť predvídať priebeh dejov alebo činností, predvídanie podnetov alebo situácií, ktoré sa stanú v budúcnosti.

Apatia – Ľahostajnosť, chorobná nevšímavosť, nezáujem, znížená emočná dráždivosť, nechuť reagovať na podnety a dojmy z prostredia.

Apetencia – Žiadostivosť po uspokojení potrieb.

Arbitráž - Riešenie konfliktu pomocou rozhodcovského konania, v ktorom arbiter (rozhodca) ako nezávislá tretia osoba, po vypočutí sporiacich sa strán podľa platného právneho poriadku nájde právne riešenie sporu a oznámi ho stranám.

Atribučný štýl – Spôsob prisudzovania základných a stálych osobnostných charakteristík ľuďom, typický pre konkrétneho jednotlivca.

Autogénny tréning – Metóda krátkodobého uvoľňovania napätia kostrového svalstva a iných telesných funkciíso súčasným uvoľnením duševnej činnosti za účelom dosiahnutia pokoja, zníženia napätia, vyrovnanosti.

Averzia – Odpor, nechuť.

Bazálny – kladný.

Bazálny aktivačný systém - Odraz existenčných (primárnych) potrieb (potreby potravy, spánku, bdenia a činnosti, vzduchu, zachovania rodu) a charateristiky spôsobu ich uspokojovania. Určuje počiatočnú adjustáciu a jej priebeh.

Biografia - Súhrn reakcii jednotlivca za život.

Biologická spätná väzba (biofeedback) – Označenie pre ovládanie biofyziologických procesov vlastného organizmu vôľou.

Dedukcia – Poznávanie od všeobecného k menej všeobecnému, jednotlivému, odvodenie dôsledkov z predpokladov.

Depresia – Tieseň, duševná skleslosť, nechuť do života, celková pasivita konania i správania  spôsobená vonkajšími podnetmi (smrť blízkeho) alebo ako dôsledok duševnej choroby.

Desenzitizácia – Zníženie citlivosti jedinca voči situáciam, ktoré u neho vyvolávajú strach alebo úzkosť a to vypestovaním iných reakcií.

Dimenzia – Rozmer, rozpätie, rozsah.

Disonancia – Nesúlad, nezhoda.

Egocentrizmus – Obranný mechanizmus pred frustráciou pre ktorý je príznačné sebapreceňovanie, jednostranné  zdôrazňovanie vlastného „Ja“, narušenie schopnosti chápať hľadiská a potreby iných jednotlivcov, skupín a celku.

Eidetický – Týkajúci sa živých zrakových predstáv.

Eliminovať – Vylúčiť, odstrániť.

Exhauscia – Vyčerpanie, vyčerpanosť.

Facilitácia –Riešenie konfliktu, v ktorom facilitátor (uľahčovateľ) ako tretia nestranná osoba pomáha dvom sporiacim sa stranám usmerňovať ich dialóg tak, aby účinne v rámci dohodnutých pravidiel spolu vyjednali obojstranne uspokojujúcu dohodu.

Fenomén – Úkaz, jav

Fixácia – Obranný mechanizmus pred frustráciou, ktorým je neprimerané pripútanie sa na určitý objekt alebo spôsob uspokojovania potreby v snahe vyhnúť sa riziku ktoré môže viesť k frustrácii a iluzórne si zachovať bezpečie. Môže tu ísť o stereotypné vybavovanie tých istých reakcií i v situáciách, ktoré vyžadujú iné, primeranejšie správanie.

Flexibilita – Pružnosť, ohybnosť, prispôsobenie psychických aktivít.

Frustrácia – Zmarenie, prekazenie, prekážka na ceste k uspokojeniu potrebydosaihnutiu cieľa.

Indukcia – Poznávanie od jednotlivých tvrdení k všeobecným tézam.

Ilúzia – Mylná predstava, prelud, skreslený vnem, ktorý nezodpovedá skutočnosti.

Haló-efekt – Globálna chyba hodnotenia ľudí na základe prvého dojmu, podľa najnápadnejších vlastností, pričom skreslenie kôadným alebo záporným dojmom ovplyvňuje aj ďalšie hodnotenie, hodnotenie človeka podľa chýru, všeobecnej mienky.

Halucinácia – Chorobná predstava, ktorá má takú zmyslovú jasnosť, že je zamieňaná za skutočný vnem.

Charakter - Hodnotový obsah prežívania človeka. Odráža vzťahy človeka k svetu a k sebe, aktuálnu a cieľovú motiváciu človeka.

Ideál seba - Ideálny cieľ, maximum, o ktoré človek usiluje v rámci rozvoja svojej osobnosti.

Ideálny cieľ - Čo najvyššie postavený cieľ.

Identifikácia - Proces psychického sebastotožnenia jedinca s iným človekom, skupinou alebo vzorom, pri ktorom dochádza k preberaniu názorov, hodnôt, noriem a vzorcov správania vzoru.

Impulzívne konanie – Náhle, prekvapivé konanie, podmienené zväčša citovými dôôvodmi.

Intelektualizácia -  Obranný mechanizmus zvládania zameraného na emócie, pre ktorý je príznačná  snaha o získanie emocionálneho odstupu od stresovej situácie tým, že sa s ňou vyrovnáme pomocou abstraktných intelektuálnych termínov.

Ipsocentrický cieľ   Cieľ orientovaný na seba, na svoje egoistické potreby.

Izolácia - Utiahnutie sa do samoty, vyhýbanie sa sociálnym kontaktom pretože tie predošlé boli spojené s vznikom konfliktov a frustrácií.

Kognitívny - Poznávací

Kompenzácia - Únik z tlaku situácie od skutočného riešenia k náhradnému riešeniu tým že človek ustúpi od pôvodného cieľa, ktorý je  preň ťažko dosiahnuteľný a volí si cieľ menej náročný alebo presunie sa na inú činnosť.

Konflikt – Psychický stav vo všeobecnosti chápaný ako stretnutie dvoch protichodných tendencií v človeku, ktoré majú približne rovnakú intenzitu, navzájom sa vylučujú a vyžadujú si protichodné konanie.

Konštitúcia - Odraz vrodených a získaných vlastnosti psychosomatickej štruktúry človeka. Ukazovateľmi konštitúcie sú typ vyššej nervovej činnosti a temperament.

Mediácia - Zásah do konfliktu treťou, neutrálnou stranou, ktorá pomáha konfliktným stranám vo vedení alebo riešení sporu. Mediátor (sprostredkovateľ) vstupuje do stredu medzi sporiace sa osoby.

Motív – Pohnútky podnecujúce a usmerňujúce správanie a činnosť človeka na dosiahnutie určitého cieľa, uspokojenie určitej potreby.

Motivácia -  Stav vnútornej aktivácie jednotlivca či skupiny, podnietený jeho (ich) potrebou a zameraný na dosiahnutie tejto potreby.

Negativizmus  - Porucha správania pri prežívaní frustrácie, ktorá sa prejavuje ako vzdor až výbuch zúrivosti proti prianiu, požiadavkám alebo príkazu niekoho iného. Aktívny negativizmus znamená aktívne konanie proti vplyvu pôsobenia na neho. Pasívny negativizmus sa prejavuje indiferentným správaním (ignorovaním) voči pôsobeniu na neho.

Negociácia (Vyjednávanie) - Spôsob riešenia konfliktov priamou komunikáciou strán, ktoré sa snažia prostredníctvom argumentovania, zjednávania a ujasňovania si svojich pozícií a záujmov dospieť  k spoločnej dohode.

Nutkavé konanie – Konanie vyvolané opakujúcim sa podnecovaním k myšlienkam alebo činom nezávisle od vôle jedinca.

Obranné mechanizmy – Zložka štruktúry osobnosti, ktorá zabezpečuje aby v rámci priebehu psychickej regulácie správania nedošlo k vytvoreniu negatívne zafarbeného obrazu seba a tým k znehodnoteniu vlastnej osobnosti. Medzi obranné mechanizmy patria agresia, projekcia, identifikácia, kompenzácia, sublimácia, racionalizácia, izolácia, regresia, fixácia, potlačenie, negativizmus.

Obraz seba - Určité ponímanie svojho ja – svojej osobnosti, výsledok odrazu podnetov vo vnútornom psychickom prostredí.

Opačné reagovanie - Jav, keď sa jedinec vyrovnáva s frustráciou tým, že uplatňuje názor, ktorý nie je v súlade s jeho presvedčením.

Optimálny cieľ – Cieľ, ktorý je reálne možný.

Patická sugestibilita – Chorobná ovplyvniteľnosť.

Perseverácia – Zotrvačnosť, pretrvávanie, uľpievanie psychickej aktivity na jedmej predstave, myšlienke, odpovedi i po zmene situačných podmienok.

Perseveračné predstavy – Mimovoľné, pretrvávajúce utkvelé predstavy, vytvárajúce sa vo vedomí po dlhšom opakovaní rovnakých podnetov.

Popretie - Obranný mechanizmus zvládania zameraného na emócie, ktorý nastáva vtedy, keď je vonkajšia skutočnosť veľmi nepríjemná a človek popiera jej existenciu.

Postoj - Emocionálna skúsenosť človeka

Potlačenie - Obranný mechanizmus zvládania zameraného na emócie, ktorý sa vyznačuje tým, že človek úmyselne ovláda svoje impulzy a priania tým je ich pripúšťa v súkromí, verejne ich však popiera. Potlačované myšlienky si uvedomuje ale neuvedomuje si impulzy alebo spomienky, ktoré sú vytesnené.

Potreby  - Základný prvok motivácie. Vyplývajú z nedostatku alebo prebytku niečoho.

Presun - Obranný mechanizmus zvládania zameraného na emócie, keď potreba, ktorá nemôže byť uspokojená určitým spôsobom a je zameraná na náhradný cieľ.

Prizma lomu - Spektrum individuality - osobité vnútorné psychické prostredie, cez ktoré sa lámu vonkajšie podmienky.

Projekcia - Obranný mechanizmus zvládania zameraného na emócie,  charakteristický tým, že pred sebou nepriznávame vlastné nevhodné vlastnosti, ale druhým ich pripisujeme v zvýšenej intenzite. Obrana človeka pred úzkosťou tým, že pripisuje svojmu sociálnemu okoliu alebo iným jedincom vlastné potlačené sklony a pocity.

Psychologický subjekt – ja - Vyjadrenie identity (jedinečnosti) a jadro osobnosti.

Psychické stavy – Psychické javy ktoré scharakterizujú psychickú činnosť v celku za určité časové obdobie, určujú napätie a tempo psychického odrazu, výberovosť pocitov a vnemov a produktívnosť myslenia a pamäti, predstavujú pozadie, ktoré napomáha prejaveniu alebo maskovaniu určitej vlastnosti osobnosti. Vyznačujú sa individuálnou svojráznosťou, rozmanitosťou a polaritou.

Psychika – Permanentný regulátor prítomného i budúceho správania a konania, interakcia duševných funkcií a procesov, integrovaný celok duševných javov a činnosti.

Psychosomatické choroby – Telesné choroby obehového, dýchacieho a tráviaceho systému a kožné chorvy na vznik a vývoj ktorých mali vplyv psychické faktory, psychické stavy a najmä dlhodobé pôsobenie záťažových konfliktových, stresových, frustračných situácií.

Racionalizácia - Obranný mechanizmus zvládania zameraného na emócie, pre ktorý je typické pridelenie logických a spoločensky vhodných motívov tomu čo robíme. Racionalizácia zmierňuje sklamanie človeka pri neúspechu a poskytuje mu prijateľné motívy a zdôvodnenie pre jeho správanie.

Reakcia - odpoveď - Všetky zmeny správania, resp. organizmu (svalové, žliaz, elektrické a pod.), ktoré vyvoláva podnet.

Reaktívny výtvor - Obranný mechanizmus zvládania zameraného na emócie,  v rámci ktorého človek utajuje nejakú pohnútku pred sebou samým tým, že vyjadria opačný motív.

Regresia - Spätný návrat k vývojovo straším formám psychickej aktivity a výrazovým prejavom, najmä v krízových situáciách pričom dochádza k regredovaniu na pubertálnu až infantilnú úroveň.

Represia (potlačovanie) - Mechanizmus  pomocou ktorého sa z vedomia odstraňujú také obsahy, ktoré rušia vedomé požiadavky, normy, predstavy, nezlučiteľné s osobnou morálkou, túžbami, potrebami, cieľmi jednotlivca, so spoločenskými normami.

Rigidita – Nepružnosť, strnulosť, neschopnosť meniť a prispôsobiť svoju psychickú aktivitu aktuálnym zmenám. Zafixovaná forma myslenia a správania i keď situácia vyžaduje ich zmenu.

Sféry rozvoja osobnosti - Kultúrny profil človeka, jeho ašpirácie, jeho nahliadanie na svet  - obraz sveta, skúsenosti, životný pocit a úroveň rastu a zrenia osobnosti.

Schopnosti - Potenciality aktuálneho a perspektívneho vývoja osobnosti.  Určujú úroveň spektra gnostických (poznávacích) funkcií, regulujú úroveň a kvalitu výkonnosti v profesii a v živote človeka.

Skratové konanie – Unáhlené, zbrklé, nedomyslené, nevhodné konanie ktoré má účel avšak neprihliada k prípadným závažným následkom.

Sociocentrický cieľ   Cieľ zameraný na blaho okolného sociálneho prostredia

Stres - Extrémná záťaž, v širšom kontexte nešpecifická telesná odpoveď voči akejkoľvek  požiadavke na organizmus.

Stresová udalosť - Traumatické udalosti mimo oblasť bežnej ľudskej skúsenosti, neovplyvniteľné udalosti, nepredvídateľné udalosti, udalosti, ktoré predstavujú výzvu pre hranice našich schopností a sebapoňatie alebo vnútorné konflikty.

Stresor – Podnet vyvolávajúci stres.

Sublimácia - Obranný mechanizmus spočívajúci v premene nižšieho (vitálneho) pudu (obyčajne sexuálneho) na sociálne vyššiu a spoločensky prijateľnejšiu činnosť (kultúrnu, umeleckú, sociálnu a pod.).

Svedomie - Miera pravosti a správnosti konania a prežívania.

Systémotvorné komponenty - Komponenty štruktúry osobnosti a jej regulácie: konštitúcia, bazálny aktivačný systém, schopnosti, charakter a psychologický subjekt – ja.

Trestanie seba samého - Obrana pred frustráciou tým, že frustrujúca situácia sa považuje za prirodzený a spravodlivý trest za prehrešky z minulosti, niekedy skutočné inokedy nadsadené. Únik – Obranná reakcia na frustráciu, ktorou sa človek vzďaľuje od prekážky alebo uspokojuje potreby únikom do snenia, alkoholizmu, choroby alebo únikom do inej práce.

Úzkosť (anxieta) – Negatívny emocionálny stav, ktorý sa prejavuje nešpecifickou obavou a neistotou, predtuchou nepriaznivých udalostí, neurčitého nebezpečia, neurčitý, bezpredmetný strach.

Vytesnenie - Obranný mechanizmus zvládania zameraného na emócie, ktorý znamená vylúčenie ohrozujúcich alebo bolestivých impulzov alebo spomienok z vedomia – vytesňované sú obsahy, ktoré vyvolávajú pocity hanby, viny alebo vedú k sebapodceňovaniu. 

Záujem - Naučená forma správania, pri ktorej človek venuje niečomu pozornosť, uprednostňuje nejakú vec, bližšie sa s ňou zoznamuje a vykonáva činnosť v smere záujmu.

Zmierovanie - Metóda riešenia konfliktu, ktorá je prioritne zamerané na porozumenie, vytvorenie alebo znovuobnovenie medziľudských vzťahov medzi stranami a dosiahnutie dohody je až v  druhom poradí.

Zohľadňovanie záujmov – Vzájomné rešpektovanie potrieb, motívov vzhľadom na „my“ a nie iba „ja“.

Zvládanie (anglicky coping, vyslov: koping) - Proces, pomocou ktorého sa ľudia môžu vyrovnať so stresovými situáciami nazývame Rozlišujeme zvládanie zamerané na problém a zvládanie zamerané na emócie. 

Životná cesta - Súpis minulých ale i budúcich cieľov motivujúcich človeka.