2.1.1. Štruktúra psychiky

 

V štruktúre psychiky rozlišujeme tri základné psychické javy:

psychické procesy,

psychické stavy,

psychické vlastnosti.

V  každom človeku sú uvedené psychické javy spojené, často prebiehajú súčasne a vzájomne sa ovplyvňujú. Napr. na psychickej činnosti u policajta, ktorý uskučňuje domovú prehliadku sa  podieľajú najmä vnímanie, myslenie a pamäť. Domovú prehliadku policajti vykonávajú s vysokým zaujatím a pozornosťou a súčasne s intenzívnym zapojením vôľových vlastností, ktoré pomáhajú prekonávať stavy únavy alebo i dočasný neúspech v práci. Vzájomné ovplyvňovanie jednotlivých psychických javov vychádza z jednoty psychiky a jednoty osobnosti človeka. Výsledkom dynamiky vývinu tejto jednoty je prežívanie, správanie a  činnosť, ktoré v danom okamžiku charakterizujú skúmanú osobnosť.  Jednotlivé psychické javy sa od seba dajú niekedy veľmi ťažko oddeliť.

Podmienkou úspešného učenia je „pozornosť“ ako psychický proces. Prvky pozornosti obsahuje i psychický stav očakávania a napokon ak ide o relatívne stálu a pevnú zložku osobnosti hovoríme o vlastnosti „pozornosť“.

Vzájomnú súvislosť psychických javov vystihuje nasledovná schéma.

 

Obr. č. 3.  Psychické javy (Čech 1981, s. 4)

 

 

 

 

 

 

 

Psychické procesy možno považovať za východisko psychickej činnosti pretože zabezpečujú prvotný odraz skutočnosti. Na ich základe vznikajú psychické stavy, uskutočňuje sa formovanie vedomostí, presvedčenia, návykov, zručností, získavajú sa životné skúsenosti a utvárajú sa psychické vlastnosti.

Odraz objektívnej skutočnosti v psychike pomocou psychických porcesov zahrnuje

1. poznávanie – umožňujú ho poznávacie procesy: vnímanie, predstavivosť, fantázia, pozornosť, pamäť, myslenie, tvorivá činnosť a reč, 

2. emocionalitu – súvisí s emocionálnymi procesmi, ktoré v odrážajú vzťah človeka k okolnej realite, s emóciami (radosť,  sympatia, láska, rozhorčenie, hnev, nenávisť a t.p.) ale i s procesom motivácie, ktorý aktivizuje, smeruje a zacieľuje dynamiku psychických javov v ich prejavoch dovnútra i navonok.

 3. vôľové procesy – umožňujú človeku stanovovať a dosahovať ciele, rozhodovať sa, prekonávať prekážky, sebaovládanie, napínanie morálnych a fyzických síl a realizáciu ašpirácií.

Psychické stavy charakterizujú psychiku človeka v jej celistvosti. Pôsobia na priebeh a výsledky psychických procesov, vytvárajú aktuálne možnosti pre formovanie a prejavenie určitých vlastností, môžu napomáhať činnosti osobnosti alebo ju brzdiť. Psychické stavy vznikajú na základe vzájomného pôsobenia psychických procesov ako aj formujúcim účinkom  už vytvorených vlastností osobnosti. Medzi psychické stavy patrí napr. nadšenie, skľúčenosť, strach, čúlosť, únava, bdelosť, malomyseľnosť a tiež stavy spojené s psychickou záťažou – stres, frustrácia, konflikt. Od psychických procesov sa odlišujú väčšou zložitosťou, menšou dynamičnosťou a pominuteľnosťou.

Psychické vlastnosti   vznikajú na základe psychických procesov a stavov a spätne majú na ne vplyv. V porovnaní s psychickými stavmi sú stálejšieho a trvalejšieho charakteru – čo však nevylučuje možnosť ich vývoja. Psychické vlastnosti charakterizujú s osobnosťou človeka. Možno ich vymedziť jako podstatné zvláštnosti osobnosti zabezpečujúce určitú kvalitatívnu a kvantitatívnu úroveň činnosti a konania, ktoré sú pre daného človeka typické – temperament, zameranosť, charakter, schopnosti. Podrobnejšie sa touto problematikou zaoberáme v kapitole 2.3.

 

Obr. č. 4. Štruktúra psychiky a jej prejavy (podľa Štefanovič 1992, s. 38)

Psychické javy sa prejavujú navonok v správaní a dovnútra psychiky v prežívaní.  Správanie (v angličtine behavior) vymedzujeme ako akúkoľvek pozorovateľnú odpoveď človeka, ktorá je následkom podnetu vyvolávajúceho túto reakciu.  Zameranie na spojitosti medzi podnetom a následnou reakciou psychiky je kritériom získavania poznatkov psychológie správania - behaviorálnej psychológie. Orientácia na vnútorny svet človeka na jeho prežívanie charakterizuje psychoanalytickú psychológiu.  Prežívanie a správanie tesne súvisia, nemožno ich oddeliť. Tam kde si uvedomujeme súvislosť medzi psychickým javom a podnetom ide o prejavy vedomia a vedomej regulácie psychiky. Kde tieto vzťahy nie sú jasné (sny, automatické pohyby, mimovoľné asociácie), tam ide o oblasť nevedomia. 

 

Psychická regulácia správania

 

Vymedzenie policajnej psychológie v kontexte psychickej regulácie správania je v zhode s určením predmetu všeobecnej psychológie prof. Pardela (Pardel, T., 1982). Ponímanie psychickej regulácie správania umožňuje poznať fungovanie psychiky, ovplyvňovať, formovať človeka a pomáhať mu. Tieto ciele sa kryjú s poslaním profesie policajta ako služby občanovi.

Psychická regulácia správania človeka úzko súvisí so skladbou, štruktúrou osobnosti a jej zložiek, komponentov. Podľa Pardela štruktúru osobnosti formujú systémotvorné komponenty. Tieto komponenty tvoria regulačné komponenty osobnosti.  Rozlišujeme nasledovné systémotvorné komponenty: I. komponenty štruktúry  osobnosti 1. konštitúcia, 2. bazálny aktivačný systém, 3. schopnosti, 4. charakter a psychologický subjekt – ja (na schéme označné III.).

1. Konštitúcia odráža vrodené a získané vlastnosti psychosomatickej štruktúry človeka. Ukazovateľmi konštitúcie sú typ vyššej nervovej činnosti a temperament. Konštitúcia je základným regulátorom priebehu prežívania a správania.

Psychika páchateľov násilnej kriminality je regulovaná ich silným a nevyrovnaným typom vyššej nervovej činnosti s prevahou vzruchu a temperamentom cholerika.

2. Bazálny aktivačný systém odráža existenčné (primárne) potreby (potrebu potravy, spánku, bdenia a činnosti, vzduchu, zachovania rodu) a charateristiku spôsobu ich uspokojovania. Bazálny aktivačný systém určuje počiatočnú adjustáciu a jej priebeh. Adjustácia znamená vyrovnanie sa osobnosti so sociálnymi podmienkami jej existencie. Ukazovateľmi adjustácie je uspokojovanie existenčných potrieb a kvalita základného životného pocitu.Nízke uspokojovanie potrieb zárobkom priznáva až 47 % policajtov. Táto skutočnosť prispieva k ich pocitu životnej nespokojnosti a nedostatočnému  vyrovnaniu (adjustácii) s profesiou policajta a môže negatívne regulovať ich profesiové správanie (Kolektív pracovníkov psychologickej a sociologickej služby Ministerstva vnútra SR 1994)

3.  Schopnosti predstavujú potenciality aktuálneho a perspektívneho vývoja osobnosti. Určujú úroveň spektra gnostických (poznávacích) funkcií, regulujú úroveň a kvalitu výkonnosti v profesii a v živote človeka. Ukazovateľmi schopností sú ich všeobecná úroveň a učenlivosť, úroveň tvorivosti, spôsobilosti,   vybavenosť človeka pre špecializované činnosti.Vysoká úroveň všeobecných i špeciálnych schopnosti charakterizuje tých policajtov, ktorí si dokážu vytvoriť reálny obraz sveta a adaptovať na nové trendy potierania kriminality.

4.  Charakter zahrnuje hodnotový obsah prežívania človeka. Odráža vzťahy človeka k svetu a k sebe, aktuálnu a cieľovú motiváciu človeka, t.j. jeho hodnotovú, svetonázorovú a morálnu orientáciu. Je jednou z najdôležitejších regulačných konštánt, rozhoduje v medziľudských vzťahoch a styku.

Altruizmus (nezištná starostlivosť o druhých, obetavý vzťah k ľuďom) je regulátorom ochoty policajta slúžiť a pomáhať občanom, egoizmus je príznačný pre reguláciu psychiky tých policajtov, ktorí sa vyvyšujú nad občanov. 

Osobnosť sa formuje na základe zrenia, učenia, konkrétnej a myšlienkovej činnosti. Proces tohto formovania je v schéme naznačený v tzv. sférach rozvoja osobnosti. Sféry rozvoja osobnosti sú kultúrny profil človeka, jeho ašpirácie, jeho nahliadanie na svet  - obraz sveta, skúsenosti, životný pocit a úroveň rastu a zrenia osobnosti.

Systémotvorné komponenty a sféry rozvoja osobnosti v jednote regulujú osobnosť. Bazálny aktivačný systém a konštitučný systém na základe rastu a učenia umožňujú primárnu adjustáciu a osobnosti a formovanie temperamentu. Schopnosti umožňujú utváranie životných skúseností, profesiových a iných spôsobilostí a formovanie celkového obrazu sveta. Ašpirácie a kultúrny profil odrážajú hodnoty a motívy regulujúce človeka a ako je rozvinutý jeho charakter.

Psychologický subjekt – ja je vyjadrením identity (jedinečnosti) a jadrom osobnosti. Jeho hlavnou charakteristikou je trvalosť a nepretržitosť, ktorá spôsobuje, že napriek zmenám vo vertikálnom priereze (t.j. v štruktúre) alebo horizontálnom (t.j. konzistentnosti – stálosti v čase), osobnosť ostáva identickou, ostáva sama sebou.

Identita človeka má viacero rovín: napr.: toto som  ja  ako člen určitej rodiny, ako nositeľ určitej profesie, určitej pozície v zmysle jej porovnania s inými v danej hierarchii,  ako človek ktorý pochádza z určitého regiónu, ktorý má určité svetonázorové, politické či iné presvedčenie, vyznáva určité hodnoty a normy,  ako človek, ktorý je vybavený určitými osobnostnými vlastnosťami, prežíva  určité emocionálne stavy pri riešení svojich medziľudských vzťahov, záujmov, problémov, choroby, toto som ja, ktorý reagujem na sociálne prostredie okolo mňa.

Každý človek si svoje ja uvedomuje ako určité ponímanie ja – svoj obraz seba. Obraz seba rovnako ako obraz sveta je výsledkom odrazu podnetov vo vnútornom psychickom prostredí. K vzniku obrazu sveta dochádza v procese uvedomovania a rozlíšenia ja od nie ja (t.j. osobnosti človeka od jej prostredia), dochádza k uvedomeniu si bytia a seba ako súčasti tohto súcna, ako subjektu činnosti, ktorý toto súcno a seba poznáva. Rovnako ako sa formuje mnoho úrovňový obraz sveta od vnemu cez predstavu až po pojem, formuje sa i mnoho úrovňový obraz seba, v ktorom sa uvedomenie  uskutočňuje cez štruktúru ja. Ja je v svojom vývoji mnohonásobne späté so systémovými komponentami pričom dochádza k zložitým vzájomným ovplyvňovaniam. Obraz seba (sebaobraz) obsahuje hodnotenie, kontrolu a možnosť korekcie správania, myslenia – je to vzťahový rámec, na základe  ktorého ja koná. Miery hodnotenia obsiahnuté v obraze seba sú vlastne normy, hodnoty spoločnosti, ktoré subjekt prežíva a podľa ktorých sa riadi. Obraz seba obsahuje aj inštanciu svedomia. Svedomie je mierou pravosti a správnosti konania a prežívania.

Obraz seba ako člena určitej rodiny môže mať napr. podobu určitých záväzkov, ktoré vnímam alebo iba práv čo mi náležia. Obraz seba ako policajta môže mať podobu ochrancu  občanov alebo iba vyznavača tvrdej represie. Obraz seba ako láskavého otca môže byť plný náročnosti a tvrdosti alebo naopak tolerancie a empatie. Obraz seba ako náruživého vyznávača automobilizmu môže byť spojený s asocialitou zlodeja aut alebo s perfekcionizmom zberateľa aut – veteránov. Každý z uvedených ale aj tie ďalšie nespočetné obrazy seba významne regulujú správanie človeka. Svedomie ako súčasť obrazu seba umožňuje človeku konať prosociálne, resp. tam kde svedomie absentuje, dochádza v rámci regulácie psychiky  k asociálnemu až antisociálnemu vývoju.

Psychologický subjekt ja štrukturuje poznanie sveta a prežíva skutočnosť, spája sa a vzájomne sa ovplyvňuje  s ostatnými systémotvornými komponentami osobnosti na základe spojitosti ja s tzv. prizmou lomu (PL). Prizma lomu (na schéme označená PL) je spektrom individuality - osobitým vnútorným psychickým prostredím, cez ktoré sa lámu vonkajšie podmienky. V prizme lomu sa  uplatňujú systémotvorné komponenty osobnosti, poznatky, ktoré ja doposiaľ nadobudlo o svete a o sebe  a tiež strategické plány osobnosti tvorené ašpiráciami. Ašpirácia je túžba, snaha niečo dosiahnúť, prekonať seba samého na základe predchádzajúcich skúseností.V štruktúre cieľa ašpirácií je zahrnutý tzv. ideálny (čo najvyššie postavený) cieľ,   a optimálny cieľ, ktorý je reálne možný. Ideál seba je ideálnym cieľom, maximom, o ktoré človek usiluje v rámci rozvoja svojej osobnosti. Dosiahnutie cieľov osobnosti umožňuje energia zahrnutá v potrebách sebautvárania a sebarealizácie. Človek prijíma do štruktúry

svojej osobnosti faktory a hodnoty prostredia v uzlových, zlomových fázach – udalostiach, v ktorých sa začína a realizuje  samovývoj osobnosti. Ja ovplyvňuje všetky psychické štruktúry a vytvára si ideálny a optimálny cieľ, ktoré môžu byť dlhodobým regulátorom v živote človeka.

Študent policajnej akadémie môže v rámci svojich ašpirácii sledovať ideálny cieľ – po ukončení štúdia sa zamestnať ako vedeckopedagogický pracovník na akadémii, optimálnym cieľom je mu predovšetkým samotné ukončenie vysokoškolského štúdia.

Ašpirácie súvisia s celkovou motivačnou štruktúrou osobnosti a môžu sa tiež od nej odlišovať   a môžu sa vzťahovať i na rozvíjanie vlastnej osobnosti v zmysle potreby byť niekým, kto čosi znamená, byť dobrým v svojom odbore, užitočným rodine, spoločnosti. To, za čím človek ide, však môže byť cieľ ipsocentrický – orientovaný na seba, alebo sociocentrický – zameraný na blaho okolitého sociálneho prostredia – človeka, ktorému treba pomôcť,  sociálnej skupiny - napr. rodiny či pracovného tímu, alebo spoločnosti.

Byť dobrým v svojej profesii (lekára, policajta, psychológa, politika) môže mať podobu ipsocentrického cieľa motivovaného napr. snahou presadiť sa len  kvôli osobným ambíciám, hmotnému prospechu ale i sociocentrického cieľa v zmysle radosti z účinnej pomoci druhým.

Dynamika štruktúry obrazu seba spočíva na jednej strane v smerovaní k ideálnemu a optimálnemu cieľu, na druhej strane v pohybe od jestvujúcej hodnoty (JH) – taký som k želateľnej hodnote (ŽH), ktorou môže byť aj ideál seba – taký by som chcel byť. Trojuholník na schéme psychickej regulácie správania - ∆ označuje rozdiel medzi JH a ŽH hodnotou.

Psychologický subjekt „ja“, „obraz seba“ sú spojené s najsilnejším stupňom prežívania hodnoty vlastnej osobnosti. Obranné mechanizmy zabezpečujú aby v rámci priebehu psychickej regulácie správania nedošlo k vytvoreniu negatívne zafarbeného obrazu seba a tým k znehodnoteniu vlastnej osobnosti s zničujúcimi dopadmi na jej celú štruktúru i sféry rozvoja. Obranné mechanizmy umožňujú aby osobnosť zvládla fakt vzniku negatívneho obrazu seba, aby sa dokázala vysporiadať so situáciou a s ňou spojeným psychickým stavom keď vzniklo záporné hodnotenie človeka.  Medzi obranné mechanizmy patria agresia, únik, projekcia, identifikácia, kompenzácia, sublimácia, racionalizácia, izolácia, regresia, fixácia, potlačenie, negativizmus.

Agresia je nepriateľské, útočné až deštrukčné konanie, napadnutie, útok, s cieľom ublížiť niekomu, znížiť hodnotu jeho osobnosti (podrobnejšie v kapitole 2.4. 6. „Agresia v malej sociálnej skupine“, tiež v práci: Čech, J. : Sociálna komunikácia pre políciu).

Charakteristiku agresie napĺňa väčšina kriminálneho správania v zmysle skutkových podstát trestného zákona a to nielen spojených so spôsobenou  fyzickou ale i psychickou ujmou obeti.

Únik je reakcia organizmu na frustráciu, ktorou sa jedinec vzďaľuje od frustračnej prekážky alebo uspokojuje svoje potreby únikom od skutočnosti do snenia, alkoholizmu, drogy alebo do iného správania, činnosti. Únik do choroby je neurotická reakcia, ktorá sa vyskytuje v konfliktných situáciách alebo pred vážnymi prekážkami a životnými ťažkosťami.

Únikom je útek osoby, po ktorej je vyhlásené pátranie, ale napr. aj nedostavenie sa na výsluch pod zámienkou ochorenia.

Projekcia je obranný mechanizmus, ktorým sa jedinec bráni pred úzkosťou tak, že pripisuje svojmu sociálnemu okoliu alebo iným jedincom vlastné potlačené sklony a pocity.

Páchatelia sa bránia: „Všetci ľudia sledujú osobné zištné ciele, nielen ja.“

Identifikácia je proces psychického sebastotožnenia jedinca s iným človekom, skupinou alebo vzorom, pri ktorom dochádza k preberaniu názorov, hodnôt, noriem a vzorcov správania vzoru.

Ideálny osobný ochranca okrem svojej odbornej a telesnej pripravenosti na svoje poslanie sa stotožňuje v určitej miere s chránenou osobou.

Kompenzácia je únik z tlaku ťaživej situácie od skutočného avšak neúspešného riešenia k náhradnému tým, že jedinec ustúpi od pôvodného cieľa, ktorý je pre neho ťažko dosiahnuteľný a volí si cieľ menej náročný.

Policajti, ktorí neuspeli v štúdiu na právnickej fakulte, si zachovávaju hodnotu svojho ja a nachádzaju uspokojenie v náhradnom cieli, ktorým je štúdium na policajnej akadémii.

Sublimácia je obranný mechanizmus spočívajúci v premene nižšieho (vitálneho) pudu (obyčajne sexuálneho) na sociálne vyššiu a spoločensky prijateľnejšiu činnosť (kultúrnu, umeleckú, športovú, sociálnu a pod.).

K sublimácii dochádza u niektorých odsúdených za ťažké násilné delikty, ktorí sa počas výkonu trestu venujú maľovaniu obrazov s náboženskou tématikou.

Racionalizácia je vysvetľovanie a zdôvodňovanie neúspechu pred sebou samým i pred druhými vymýšľaním „racionálnych“ postupov.

Neplatenie povinných odvodov za zdravotné a sociálne poistenie zamestnancov niektorí podnikatelia dodatočne zdôvodňujú snahou udržať výrobu a zamestnanosť.

Izolácia je utiahnutie sa do samoty a vyhýbanie sa sociálnym kontaktom pretože tie predošlé boli spojené s vznikom konfliktov a frustrácií.

Izoláciou v podobe prerušenia stykov so svojim sociálnym prostredím si chránia svoje ja ženy, ktoré sa stali obeťami znásilnenia.

Regresia je útek späť, návrat k vývojovo nižšiemu spôsobu prispôsobenia, k vývojovo nižšej taktie dosahovania cieľov, k taktike, ktoré v skorších vývojových obdobiach viedla k úspechu.

Z patológie sú známe ťažké regresie u osôb, ktoré boli zadržané pre nejaké porušenie zákona a pri vyšetrovaní pôsobia dojmom malého dieťaťa; reagujú so značnou afektívnou labilitou.

Fixácia sa prejavuje u niektorých zdravých ľudí, ale najmä u pacientov s psychiatrickou chorobou ako neprimerané ustrnutie na určitom objekte alebo spôsobe uspokojovania nejakej potreby, prípadne stereotypné vybavovanie rovnakých reakcií aj v situáciách, ktoré by vyžadovali iné, primeranejšie správanie.

Občania, ktorí sa stretnú s netaktne komunikujúcim policajtom, fixujú si názor, že všetci policajti sa správajú hrubo a odmietajú svedčiť.

Potlačenie   je   mechanizmus, pomocou ktorého sa odstráňujú - vytesňujú  z vedomia také obsahy, ktoré rušia vedomé požiadavky, normy, predstavy, nezlučiteľné s osobnou morálkou.

Svedkovia dopravných nehôd zo svojej výpovedi vytesňujú tie obsahy, ktoré znehodnocujú ich ja – napr. fakt, že nezastavili svoje auto bezprostredne ako videli nehodu, nepoužili hasiaci prístroj, neposkytli prvú pomoc a  t.p. 

Negativizmus je správanie, ktoré sa prejavuje vzdorom proti prianiam, požiadavkám alebo príkazu niekoho iného. Je častý v období 2 až 3 rokov dieťaťa a potom v puberte. Aktívny negativizmus sa vyznačuje aktívnym vzdorovaním a oponovaním na psychické pôsobenie inej osoby, pre pasívny negativizmus je charakteristické indiferentné správanie (ignorovanie) voči tomuto pôsobeniu.

Negativistickým správaním si dieťa chráni svoje sebavedomie voči extrémne náročným mravokárcom a vychovateľom s prísnymi až nesplniteľnými požiadavkami.

Psychická regulácia správania sa uskutočňuje na báze základnej výkladovej schémy psychológie:

 

S  –   P  –   R

 

pričom S znamená stimulus (angl.) – podnet (slov.), P označuje personality (angl.) – osobnosť (slov.), R je reaction, response (angl.) – reakcia, odpoveď (slov.).

 

Obr. č. 5: Schéma psychickej regulácie osobnosti (Pardel 1982, s. 390)

 

 

Podnetová časť schémy psychickej regulácie správania (S) zahrnuje životné podmienky v spoločnosti jednotlivca a jeho prostredie a situácie v ktorých žije.  Podnet je vonkajšia pohnútka k činnosti, k reakcii, k aktivite alebo vyvolávajúca emocionálny stav; vonkajší jav zachytený zmyslami, ktorý má signálny význam pohnútky  k určitej reakcii alebo aktivite; akýkoľvek vonkajší materiálny agens, ktorý je príčinou aktivity alebo následných zmien v stave organizmu.

Osobnostná časť zahrnuje komponenty štruktúry osobnosti  a faktory ich identifikácie (I.), sféry rozvoja osobnosti (II.) a štruktúru dynamiky psychologického subjektu ja (III.).

Reakcia - odpoveď znamená všetky zmeny správania, resp. organizmu (svalové, žliaz, elektrické a pod.), ktoré vyvoláva podnet. Biografia je súhrn reakcii jednotlivca za život.

Každá psychická regulácia správania je podmienená históriou a prítomnosťou doby a tým, ako človek vníma  minulosť, prítomnosť a budúcnosť svojej epochy.

Subjektívne vnímanie aktuálnej doby ako etapy, v ktorej sú záujmy spoločnosti nedostatočne kontrolované a ich porušenia nie účinne sankcionované, prispieva k vzniku kriminálneho správania.