2.3.  P  s  y  c  h  o  l  ó  g  i  a     o  s  o  b  n  o  s  t  i

 Aplikované psychologické disciplíny – vybrané problémy

 

V aplikovaných psychologických vedách je rozhodujúcim hľadiskom štúdium psychologických javov v konkrétnom prostredí, situácii, inštitúcii. Aplikované  psychologické  vedy  sa  diferencujú  do  3 rovín delenia (Bárta 1970):

psychologické disciplíny, ktorých predmetom je osobnosť konkrétneho človeka,

psychologické disciplíny elektívneho a aglomerantného charakteru aplikované na určitú oblasť v spoločnosti (psychológia v zdravotníctve, ekonomická psychológia, politická psychológia, výchovná psychológia),

psychologické disciplíny zamerané na pracovníkov určitých profesií a  zvyšovanie účinnosti ich práce pri stretaní sa s psychologickými problémami, zákonitosťami (učiteľská, lekárska, manažérska, vojenská, policajná psychológia a iné).

K najfrekventovanejším aplikovaným psychologickým disciplínam patria: klinická a poradenská psychológia, organizačná a pracovná psychológia, edukatívná psychológia, forenzná psychológia.

Klinická psychológia je špeciálna aplikovaná psychologická disciplína ktorá sa zaoberá v biodromálnom (celoživotnom) procese pacientom – osobnosťou jedinca z hľadiska chorôb, psychických porúch, dysadaptácie - ich vzniku, priebehu, diagnostiky, terapie a liečenia, prevencie. Psychologická rehabilitácia ako proces nápravy psychických funkcií alebo schopností, poškodených chorobou alebo úrazom, cieľom ktorého je obnovenie možností pracovného a spoločenského uplatnenia postihnutého je oblasťou klinickej psychológie, ktorá umožňuje starostlivosť o človeka při zvládaní jeho profesie.

Poradenská psychológia je aplikovaná psychologická disciplína zameraná na riešenie otázok spojených s poradenstvom výchovným, školským, pracovným, profesionálnym, manželským.

Organizačná a pracovná psychológia je aplikovaná psychologická disciplína zameraná na psychologickú analýzu práce a pracovnej výkonnosti, profesiografiu, psychológiu výberu, psychológiu vnútropodnikového posudzovania a rozmiesťovania pracovníkov, psychológiu medziľudských vzťahov (sociálnu psychológiu práce), psychológiu v personalistike, inžiniersku psychológiu, psychológiu dopravy, bezpečnosti práce, organizačnú psychológiu.  Inžinierska psychológia sa z hľadiska psychológie, techniky, ekonómie, fyziológie, bezpečnosti a hygieny práce a kybernetiky zaoberá komplexným riešením konštrukcie strojov a technických zariadení z hľadiska možností a schopností človeka v systéme človek stroj - človek.

Edukatívna psychológia je aplikovaná psychologická disciplína zameraná na riešenie problémov spojených s výchovou – výchovným ovplyvňovaním a vzdelávaním (sebavýchovou a sebavzdelávaním) ako s procesom uskutočňovaným na rôznych stupňoch, v inštitúciách aj mimo nich, v jednotlivých obdobiach života individua.

Forenzná psychológia je  aplikovaná psychológická disciplína, ktorá sa zaoberá psychologickými aspektami obžalovaných, svedkov, poškodených, psychológiou súdnych procesov, psychologickou stránkou kriminálnej činnosti.  Podieľa sa na explorácii duševného stavu previnilcov a prispieva k možnosti zodpovedať exaktné otázky súdu a vyšetrovateľských orgánov položené obligatórne znalcom z odboru psychiatrie a psychológie na objasnenie subjektívnej stránky trestnej činnosti. Jej náplň tvoria tieto aktivity:

a) Klinicko-psychologická diagnostická expertíza s ťažiskom v psychologickej problematike kriminogenézy a trestnej zodpovednosti páchateľa.

b) Psychologická indikácia nápravných, prípadne liečebnopedagogických opatrení počas odpykania trestu na slobode, namiesto trestu a indikácia prevencie recidivity.

c) Psychologické hodnotenie vierohodnosti svedeckých výpovedí, najmä svedkov vo vlastnej veci a detských a mladistvých svedkov.

Účasť znalca na vypočúvaní mladistvých obvinených a svedkov v prípravnom trestnom a občiansko právnom konaní.

Psychologické hodnotenie závažnosti psychického postihnutia, zníženia výkonnosti a narušenia ďalšieho vývinu poškodeného, najmä mladistvého, zavinením alebo trestným činom inej osoby.

Psychologická expertíza pohnútok a psychického účinku zavinenia inou osobou pri trestných činoch z navedenia a prinútenia a podkladov pre posúdenie miery zavinenia samovraždy (najmä detí a mladistvých) inou osobou, najmä osobou povinnou dozorom.

Indičná psychologická expertíza (psychologické hodnotenie objektívneho dôkazového materiálu - indícií napríklad grafologické rozbory a pod.).

Aktívna spolupráca pri realizovaní sociálnorehabilitačných a nápravnovýchovných opatrení v špecializovanom tíme pracovníkov príslušných rezortných zariadení (Dobrotka 1981).

Systém   forenznej   psychológie   podľa   Dobrotku   (1981)    zahrnuje  a) kriminologickú,    b)   penologickú,    c)  súdnu,   d)  posudkovú  psychológiu, e) forenzne psychologický výskum, f) súdnolekársku psychológiu.

a) Kriminologická psychológia je užšia špecializovaná disciplína – súčasť forenznej psychológie, ktorá sa zaoberá sa determinantami kriminogenézy, konfrontáciou objektívnych a subjektívnych činiteľov porušenia pravidiel sociálnej interakcie s osobnosťou zúčastnených a s jej vývojom k sociálnemu zlyhaniu a delikvencii. Kriminologická psychológia skúma determinanty kriminogenézy konfrontáciou objektívnych a subjektívnych činiteľov porušenia pravidiel sociálnej interakcie s osobnosťou zúčastnených a s jej vývojom k sociálnemu zlyhaniu a delikvencii (Dobrotka 1981), zaoberá sa psychologickou teóriou kriminálneho jednania a to osobnosťou páchateľa, motiváciou kriminálneho jednania, viktimológiou a psychológiou obete (Čírtková a Červinka 1994). Podobný obsah má kriminálna psychológia vymedzená ako aplikovaná psychologická disciplína, ktorá skúma psychické javy spojené s utváraním antisociálnych postojov a ich realizáciou v trestnej činnosti, s porušovaním zákonov a cestami predchádzania zločinnosti a protispoločenského konania. (Soukup 1969).

b) Penologická psychológia (psychológia nápravných opatrení) je užšia špecializovaná disciplína – súčasť forenznej psychológie ktorá skúma nápravné opatrenia zamerané na korekciu subjektívnych predpokladov vzniku delikvencie a recidivity. Zaoberá sa možnosťami a metódami trvale účinných nápravne-výchovných, korektívne-resocializačných a socioterapeutických opatrení s cieľom korigovať subjektívne predpoklady vzniku delikvencie a recidivity vedecky riadeným, cieleným systematickým vplývaním na osobnosť jednotlivcov, ktorí porušili zásady spoločenského spolunažívania a svojimi neprimeranými postojmi k sociálnym partnerom a svojim správaním potenciálne ohrozujú spoločenské súžitie normované zákonom (Dobrotka 1981). Pre uvedený obsah Soukup, Čírtková a Červinka presadzujú pojem penitenciárna psychológia. Penitenciárna psychológia (Psychológia väzenstva) je  súčasť forenznej psychológie , ktorá je zameraná na väzňov, na ich resocializáciu – opätovné a adaptívne začlenenie do spoločnosti. Skúma javy spojené s uplatnením trestu odňatia slobody, formovania psychických vlastností v týchto špecifických podmienkach a s tým spojenú resocializáciu odsúdených (Soukup 1969), zaoberá sa psychologickou problematikou spätou s výkonom trestu, osobnosťou odsúdeného, adaptáciou na život vo väzení, psychopatológiou väzenského života, penitenciárnou diagnostikou, klasifikáciou odsúdených a diferenciáciou zaobchádzania s nimi. Postpenitenciárna psychológia sa zaoberá psychologickou problematikou opätovného začleňovania jednotlivca do normálneho života po odpykaní trestu (Čírtková a Červinka 1994).

c) Súdna psychológia v rámci prípravného a procesného konania rieši súdnoznalecké problémy jednak zavinenia sociálneho zlyhania a trestnej činnosti z hľadiska kvalifikovania zodpovednosti a príčetnosti súdom, jednak v občiansko právnom konaní otázky spôsobilosti narušovateľa sociálneho poriadku vykonávať svoje povinnosti a práva občana v zmysle a duchu občiansko-právnych kritérií spoločenského života (Dobrotka 1981), zaoberá sa psychologickými stránkami súdneho pojednávania veci, súdno-znaleckou psychologickou činnosťou, psychológiou súdneho konania, psychologickými aspektmi rozhodovania súdu (Čírtková a Červinka 1994).

d) Posudková psychológia je užšia špecializovaná disciplína – súčasť forenznej psychológie, ktorá rieši problémy pracovnej spôsobilosti, vychovateľnosti, vzdelateľnosti a spoločenskej adaptability osôb postihnutých chorobnými zmenami organizmu a psychiky, následkami úrazu, stárnutia. Rieši problémy spôsobilosti na činnú účasť vo verejnej doprave a v niektorých iných zvlášť náročných odboroch činnosti, rovnako sa zaoberá znaleckými problémami osobitých opatrení v pedagogickom procese výchovy mládeže v rodine a v školách a kolektívno-výchovných zariadeniach, indikuje zaradenie jednotlivcov s obmedzenou pracovnou schopnosťou a narušenou vychovateľnosťou do zvláštnych foriem pracovného a výskumného procesu a preradenie chronicky postihnutých do pôsobnosti sociálneho zabezpečenia (Dobrotka 1981).

e) Forenzne psychologický výskum vyvíja a overuje metódy a aplikáciu psychologických, diagnostických, hodnotiacich, súdnoznaleckých a posudkových, korektívnych, socioterapeutických ako aj preventívnych a profylaktických sociálne hygienických postupov a opatrení a spresňuje kritériá ich indikácie, rieši problémy vzniku a fenomenológie sociálneho a pracovného zlyhania a delikvencie, problematiku psychologického dešifrovania objektívnych stôp deliktu pri rekonštrukcii osobnosti páchateľa v čase spáchania trestného činu, zaoberá sa klasifikáciou foriem trestnej činnosti a typológiou páchateľov, vývojom exaktných kritérií hodnotenia sociálnej prognózy porušovateľov spoločenského poriadku a ich počínaním ohrozených a poškodených osôb a psychologickou rehabilitáciou (Dobrotka 1981).

f) Súdnolekárska psychológia tvorí súčasť forenznej psychológie, ktorá sa zaoberá psychologickou interpretáciou psychológmi a súdnymi lekármi zranenía príčin smrti poškodených vzhľadom na osobnostné črty a stav páchateľa v čase činu. (Dobrotka 1981).

Policajná psychológia je aplikovaná psychologická disciplína, ktorú v svojej činnosti uplatňujú policajti pri stvárňovaní profesionálnej role v zmysle nárokov kladených na ich pracovnú pozíciu a to pri využití poznatkov systému psychologických vied. Je zameraná na v kontext:

osobnosti    ako    subjektu    či    objektu    policajnej    činnosti,

psychologickej charakteristiky policajnej činnosti a adjustácie na profesiu a prácu policajta,

interdisciplinárnych vzťahov policajnej psychológie, ktoré v rovine teórie a praxe prispievajú k odhaľovaniu, objasňovaniu, represii a prevencii trestnej činnosti a napĺňajú obsah služby policajta občanovi (Čech 1993).

Táto aplikácia policajnej psychológie na problémy policajnej praxe umožňuje :

stanoviť pátracie verzie,

zadržať podozrivého,

stanoviť vyšetrovacie verzie,

spracovať a uskutočniť plán výsluchu, rekognície, domovej prehliadky a ďalších vyšetrovacích úkonov,

získanie výpovede a najmä vysvetlenia k určitým policajno relevantným problémom,

posúdenie pravdepodobnosti o pravdivosti výpovede

prekonanie agresivity páchateľa i svedka bez použitia agresie a zbrane na základe adekvátnej komunikácie policajta, ktorá súčasne nevyvoláva agresívnu odozvu.

Kriminalistická psychológia je aplikovaná psychologická disciplína zameraná na objasňovanie a vyšetrovanie kriminálnych prípadov. Zaoberá sa psychológiou výsluchu, výpovede, zvláštnosťami výsluchu detí, psychologickou expertízou a konzultačnou činnosťou v prípravnom konaní, polygrafom alebo fyziodetekciou, psychologickým profilovaním, grafológiou, forenznou analýzou obsahu faktov, vyšetrovacou hypnózou, kognitívnym interview, psychotronikou (Čírtková a Červinka 1994).

Právna psychológia je aplikovaná psychologická disciplína ktorá rieši problémy psychickej regulácie správania v kontexte právom regulovaných podmienok. Systém právnej psychológie tvorí psychológia súdna, kriminálna, penitenciárna a operatívna. (Soukup 1969, s. 126). Súdna psychológia podľa Soukupa skúma zákonitosti formovania regulujúcej funkcie psychiky v špecifických podmienkach účasti jednotlivca na trestnom konaní a tým aj zákonitosti vplyvu a odrazu tejto špecifickej a konkrétnej činnosti v konaní a správaní osôb zúčastnených na trestnom konaní. Kriminálna psychológia skúma psychické javy spojené s utváraním antisociálnych postojov a ich realizáciou v trestnej činnosti, s porušovaním zákonov a tiež s cestami predchádzania zločinnosti a protispoločenského konania. Penitenciárna psychológia skúma psychické javy spojené s uplatnením trestu odňatia slobody, formovania psychických vlastností v  špecifických podmienkach resocializácie odsúdených. Operatívna psychológia je aplikovaná psychologická disciplína, ktorá sa  zaoberá  psychickou reguláciou správania osôb, ktoré sú subjektami alebo objektami operatívnej činnosti  tajnej polície,  (ŠtB, KGB, SIS a t.p).

Vojenská psychológia sa zaoberá štúdiom psychologickej prípravy jedinca i celého kolektívu na extrémne podmienky bojového nasadenia, formuluje možné reakcie jedincov v bojových podmienkach.

Psychológia umenia skúma psychologické prin cípy a agensy tvorivého procesu v umení ako aj pôsobenie umenia na človeka, jeho prežívanie a ovplyvňovanie estetického cítenia i vytváranie postojov k umeleckým dielam.

Psychológia trhu sa zaoberá psychologickými otázkami dopytu a ponuky, otázkami úspešného predaja a zisťovania faktorov ovplyvňujúcich výrobu, predaj a spotrebu.

Psychológia športu rieši psychologické otázky športovej činnosti menovite zostavovanie diagnostických metód výberu na jednotlivé druhy športu ako aj metód výchovy, výcviku a prípravy na správanie v jednotlivých fázach súťaženia.

 

Náčrt kapitoly:

 

 

Psychológia osobnosti v systéme

psychologických vied.

Psychológia osobnosti ako základná

 psychologická veda.

Pojem osobnosť.

Štruktúra osobnosti.

 

 

Ciele kapitoly:

 

Po prečítaní tejto kapitoly

budete schopní:

 

Pochopiť miesto psychológie osobnosti

v  systéme  psychologických  vied.

 

Uvedomiť  si   význam   jedinečnosti

a neopakovateľnosti každej osobnosti

pre    plnohodnotnú    životnú    cestu

človeka  a  jeho  úspešnú  činnosť.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

2.3.1. Psychológia osobnosti v systéme psychologických vied

 

Jednou z najvýznamnejších disciplín systému psychologických vied je psychológia osobnosti. Jej krátka história začala na prelome 19. a 20. storočia (Galton, Binet, Stern a ďalší). Predmetom psychológie osobnosti je psychický svet osobnosti, jeho štruktúra zákonitosti formovania a rozvoj (Homola, 1971).

V štruktúre psychologických vied patrí do teoretickej psychológie a zároveň vchádza do vetvy základných psychologických disciplín. Z hľadiska funkcií, ktoré z jej postavenia v systéme psychologických vied vyplývajú, prinášajú jej poznatky policajtovi všeobecný úžitok. Vytvárajú potrebnú teoretickú základňu pre riešenie aplikovanej sféry bezprostredne sa dotýkajúcej fungovania osobnosti policajta v rôznych druhoch policajnej činnosti. Psychológia osobnosti môže zasa poznatky získané z tejto aplikovanej sféry, spolutvoriacej predmet policajnej psychológie využiť pre verifikáciu vedeckých hypotéz a zdokonalenie základných teoretických postulátov.

Všeobecný úžitok psychológie osobnosti pre rozvoj osobnosti policajta je zabezpečovaný nielen jej funkciou v systéme psychologických vied, ale zároveň aj dvomi oblasťami v ktorých sa jej poznatky tvoria. Psychológia osobnosti (pozri Smékal, 1985) sa rozvíja vo svojej teoretickej (všeobecnej) oblasti a v oblasti praktickej psychológie.

Teoretická (všeobecná) psychológia osobnosti vychádza z toho, že teória predstavuje súhrn logických zovšeobecnení spoločenskej praxe, skúseností. Preto i v rámci psychológie osobnosti je vytvorená a neustále sa zdokonaľuje sústava jej zovšeobecnených poznatkov. Táto slúži k navigovaniu praxe a k prekonávaniu jej špatných stránok, čo sa dotýka aj policajnej praxe. Postupy založené na teórii pracujú s hypotézami, ktoré predstavujú vedecky položený, ale definitívne ešte neoverený predpoklad, vysvetľujúci určitý súbor javov. Existujú tiež názory, ktoré teóriu a teoretizovanie chápu ako činnosť prebiehajúcu bez ohľadu na prax, odtrhnutú od praxe, ako abstraktné „fantazírovanie“. Nemožno vylúčiť existenciu špatnej, neživotnej teórie, ani záľubu niektorých ľudí v prílišnom teoretizovaní. Avšak ani tento čiastkový fakt a ani na základe ľudskej pohodlnosti často zvýrazňované pejoratívne pojatie teórie, nemôže viest‘ k plošnému odmietaniu teórie ako takej. Teoretické koncepcie psychológie osobnosti sa tvoria predovšetkým na pôde psychologických vedeckovýskumných ústavov, univerzít a vysokých škôl a sú predmetom vedeckého overovania, ako aj pedagogického stvárnenia a rozširovania.

Pre policajta je nesmierne dôležité, aby v rámci utvárania jeho osobnosti sa rozvíjala schopnosť abstraktne myslieť, teoreticky uvažovať a formulovať hypotézy z oblasti osobnostnej regulácie správania u seba i druhých ľudí. Štúdium poznatkov teoretickej psychológie osobnosti zároveň v znamená, že si osvojí potrebné poznatky pre tento spôsob uvažovania. Policajt tak získa poznatky, umožňujúce vytvárať nielen všeobecný model osobnosti, ale aj systém kategórií, pomocou ktorých poznávame, ako jednotlivé vlastnosti alebo prvky navzájom spolu súvisia.

Praktická psychológia osobnosti vychádza z poznatkov bežného, každodenného života tzn. z psychologickej praxe. Zahrňuje nielen skúsenosti získané v praxi, napr. v práci, hre, učení, ale zároveň aj zbehlosť a zručnosť osobnosti pri ich uplatňovaní.

Na získavaní poznatkov sa podieľajú predovšetkým psychológovia pracujúci v psychologických službách (napr. klinická, poradenská a školská psychológia a iné). Praktická psychológia osobnosti umožňuje policajtovi využiť poznatky získané v poznávaní ľudí najrôznejších profesií, v rámci psychologickej pomoci, v duševnej hygiene, psychoterapii, v ovplyvňovaní ľudí a pod. Vytvára možnosť pre hlbšie uplatnenie jeho vlastnej skúsenosti z posudzovania ľudí. Učí ho vhodným, účelným postupom v policajnej praxi, zefektívňuje jeho odbornú činnosť, rozvíja také vlastnosti ako je všímavosť a vynachádzavosť. Varuje ho zároveň pred preceňovaním praktickej činnosti na úkor teórie (prakticizmus).

Jednota teoretickej a praktickej psychológie je nevyhnutným predpokladom správneho pochopenia poznatkov psychológie osobnosti ako základnej psychologickej disciplíny. V súvislosti s poznávaním a sebapoznávaním osobnosti obidve oblasti poskytujú otázky, vyjadrujúce ich jednotu a zároveň aj špecifiku (pozri Smékal, 1985).

 

Teoretická psychológia osobnosti sa spytuje:

 

čo je to osobnosť,

z čoho sa skladá - ktoré sú jej hlavné komponenty, štrukturálne, funkčné a systémové jednotky,

ako spolu jednotlivé komponenty osobnosti súvisia, aké štruktúry vytvárajú,

ako sa osobnosť utvára a mení v ontogenéze a pod vplyvom akých udalostí dochádza k určitým zmenám (čo ju ovplyvňuje),

ako je osobnosť činná, ako funguje, ako koná (aká je jej dynamika),

aké sú poruchy osobnosti a ako vznikajú,

ako je možné osobnosť poznať.

 

 

Praktická psychológia osobnosti hľadá odpovede na otázky:

 

1.   akou osobnosťou je tento XY,

2.  bude tento človek úspešný v riešení úlohy (povolania, činnosti), pred ktorou stojí, vyhovuje jeho osobnosť požiadavkám úlohy - alebo: zodpovedá úloha možnostiam osobnosti,

3.  ako bude tento človek XY vychádzať s človekom MN, hodia sa k sebe, aká je perspektíva ich vzťahu (hodí sa človek XY do skupiny S ako jej člen a aké bude v nej zastávať pozície),

4.   ako sa bude tento človek správať v rôznych situáciách,

5.   prečo je človek taký, aký je, ako sa takým stal,

6.  ako sa bude utvárať osobnosť tohoto človeka, keď na ňu pôsobia rôzne udalosti, faktory, podmienky života,

7.  je možné tohoto človeka zmeniť, ovplyvniť a do akej miery,

aké sú účinné metódy zaobchádzania (pôsobenia a ovplyvňovania) s týmto človekom.

 

2.3.1.1. Pojem  osobnosť.

 

Pojem osobnosť pochádza z latinského slova persona. Latinský výraz označoval spočiatku masku, ktorú si antický herec nasadzoval na tvár, aby úspešne stvárnil hereckú rolu. Maska znázorňovala akú osobu herec predstavu, podčiarkovala jej charakteristické črty a vlastnosti. Maska však plnila a dodnes plní i druhú funkciu, ktorá policajtom mimoriadne sťažuje prácu – zahaľuje tvár a skresľuje skutočné osobnostné črty a prejavy maskovaného jedinca. Na označenie osobnosti sa v mnohých jazykoch používal výraz odvodený z latinského slova: Personality - v angličtine, Personlichkeit - v nemčine, Personalité vo francúzštine. V súčasnosti sa pojem persona prekladá zvyčajne ako osoba (niekedy aj s pejoratívnym nádychom). Táto skutočnosť je plasticky vyjadrená v ruských ekvivalentoch slova osobnosť (lico = tvár, osoba, ličina = maska, pretvárka, ličnosť = osobnosť, jedinec, osoba). V slovenčine výraz osobnosť má pôvodne význam osobitosť, osobitnosť. Čiže zdôrazňuje sa v ňom individuálna odlišnosť psychického ustrojenia človeka, jeho vybrané črty a vlastnosti. Prvý význam teda charakterizuje psychologickú dimenziu osobnosti. Druhý význam je vo svojej podstate spoločensko-historický, kde osobnosťou je človek, jedinec v istom smere vynikajúci, pre ľudskú spoločnosť čosi znamenajúci, dosahujúci významné postavenie.

V súčasnej dobe existuje veľké množstvo definícií ktoré uvádzajú nasledovné aspekty osobnosti:

 

- integritu, celistvosť psychických štruktúr, ktorými je určená,

- individuálnosť (jedinečnosť) ich rozvoja, usporiadania a prejavu,

- spätosť psychického s fyzickým, respektíve fyziologickým,

- spoločenskú povahu osobnosti,

úsilie aktívneho vpravovania sa do okolia (prírodného a osobitne spoločenského).

 

Všetky tieto aspekty sa v tej či onej miere objavujú v dnes už klasickej definícií V. Tardyho (1964): Osobnosť je individuálna jednota človeka, je to jednota jeho duševných vlastností a dejov založená na jednote tela a utváraná a prejavujúca sa v jeho spoločenských vzťahoch.

V súvislosti s úsilím hlbšie poznať osobnosť a presnejšie ju definovať majú osobitné postavenie psychoregulačné koncepcie osobnosti. V našich podmienkach toto chápanie rozpracoval T. Pardel (1982). Regulačné konštanty osobnosti tvoria: konštitúcia (typ vyššej nervovej činnosti, temperament), bazálny aktivačný systém (existenčné potreby, základný životný pocit), schopnosti (všeobecná úroveň a učenlivosť, špeciálne spôsobilosti), charakter (záujmy, postoje, hodnoty, vôľové a emočné vlastnosti) a psychologický subjekt (JA, svedomie, obranné mechanizmy).

K psychoregulačným koncepciám osobnosti sa niekedy priraďuje (pozri Kováč, 1985) aj interakciová koncepcia osobnosti (Mikšík, 1985). Osobnosť v tejto koncepcii je definovaná ako dynamicky štrukturalizovaný a biosociálne svojrázne determinovaný a integrovaný systém psychickej regulácie interakciových aktivít reálneho ľudského subjektu s dynamicky štrukturalizovaným životným prostredím (biosociálnymi podmienkami a spoločenskými okolnosťami realizácie života v procese ontogenézy).

V rámci rozpracovávania psychoregulačných koncepcií osobnosti sa právom zdôrazňuje, že osobnosť je systém, nie iba štruktúra (Kováč, 1985), Definícia vychádzajúca z tohoto princípu zdôrazňuje, že osobnosť je rôzne diferencovanou jednotou vnútorných determinácií (daností a možností ľudských individuí) a vonkajších pôsobení (podmienok života a vplyvov spoločnosti), dotváraných psychickou reguláciou. Túto diferencovanosť dialektickej jednoty, ktorú predstavuje osobnosť sa autor definície (Kováč, 1985) pokúsil vyjadriť nasledovne:

 

 

Tento model predpokladá tri základné zdroje vzniku, utvárania a fungovania osobnosti: endogénny (dedičnosť - vrodenosť), exogénny (prostredie - výchova), a psychický (reflexívno-regulačný zdroj). Zároveň vyčleňuje tri extrémne typy osobnosti.

Rudimentárna osobnosť (O_1n ) vzniká a funguje prevažne zo zdrojov dedičnosti - vrodenosti, pri čiastočnom spolupôsobení prostredia - výchovy a mininálnom podiele psychických funkcií v jej relatívnom ustálení.

Adjustovaná osobnosť (O_2n) je formovaná prevažne vonkajším prostredím (prostredie - výchova) pri istom rozvíjaní niektorých individuálnych daností a čiastočnom sebadotváraní.

Kultivovaná osobnosť (O_3n) je výsledkom predovšetkým pôsobenia psychických funkcií (sebautvárania) v procese internalizácie sociálno-výchovných vplyvov a využívania vlastnej individuálnej kapacity.

Problémy s definovaním osobnosti nekončia a spočívajú v zdanlivo triviálnej skutočnosti: Objektom poznávania (výskumu) je človek. Schopnosť človeka ako bytosti disponujúcej vedomím i nevedomím, prežívaním a správaním je chcieť jedno, uvedomovať si druhé, hovoriť tretie a nakoniec konať úplne inak. Tento problém je pre psychológiu osobnosti problémom číslo jedna a trápi aj praktickú činnosť polície

 

2.3.1.2. Štruktúra osobnosti.

 

Osobnosť ako systém má svoju vnútornú stavbu, usporiadanie, tzn. štruktúru. Obvykle sa osobnosť štruktúruje vertikálne a horizontálne. Vertikálne členenie vyjadruje usporiadanie jednotlivých úrovní vnútornej stavby osobnosti. V teóriách vrstiev osobnosti na nižšej úrovni nachádzame biologické funkcie (spoločné pre živočíšnu ríšu) a na vyšších úrovniach spoločenské funkcie, vyjadrujúce ľudskú podstatu osobnosti človeka. Horizontálne štruktúrovanie osobnosti je príkladom tradičného členenia vlastností osobnosti a niekedy sa tvrdí, že skôr implikuje statické hľadisko.

Je však viac ako zrejmé, že i pri tomto štruktúrovaní sú niektoré zložky relatívne stabilnejšie, iné naopak značne premenlivé, dynamické. Usporiadanie vzájomných väzieb tvorí vnútorný dynamizmus psychickej štruktúry. Jej statiku a dynamiku nemožno od seba oddeľovať, človek vždy koná ako celok s dynamickou štruktúrou. Vnútorný dynamizmus štruktúry v spojení s dynamizmom vonkajším osobitne spoločenského prostredia je potom zdrojom vývoja osobnosti.

K najviac frekventovaným zložkám psychickej štruktúry osobností patria štyri skupiny osobnostných vlastností: motivácia a zameranosť, charakter, schopnosti a temperament.

Motivácia predstavuje intrapsychický proces, ktorý vyvoláva (prípadne zosilňuje alebo zoslabuje), udržuje a zameriava či zacieľuje aktivitu človeka. Vnútorným zdrojom procesu motivácie sú motívy (motivační činitelia), ktoré chápeme ako vnútorné pohnútky či dôvody ľudského správania a činnosti, ktoré im dávajú energiu a smer. K najvýznamnejším motívom (motivačným činiteľom) patria potreby, záujmy, ciele ideály, hodnoty, zvyky postoje, emócie a iné. Medzi významné motívy policajnej činnosti patrí potreba a záujem aktívnej činnosti, potreba uznania a hodnota zodpovednosti.

Motivácia môže byť pozitívna alebo negatívna, môže prinášať odlišné výsledky, aj keď sleduje rovnaký cieľ. Pozitívna motivácia ľudí k určitej činnosti povzbudzuje, negatívna motivácia má odpudzujúci účinok, odraďuje od činnosti. Toto členenie má aj sociálnopsychologický rozmer. Motivácia k ochrane spoločenských hodnôt zákonnosti políciou je chápaná pozitívne. Kriminálna činnosť páchateľov má pre spoločnosť negatívne dôsledky.

Motívy rozlišujeme na vedomé a nevedomé. Vedomé motívy sú tie, ktoré si človek zreteľne uvedomuje ako pohnútky svojho správania. Nevedomé motívy sú tie, ktorých si človek nie je vedomý, alebo si ich neuvedomuje úplne. Nemožno ich podceňovať, pretože mnohé psychické javy, napr. túžby či rôzne spontánne sympatie a antipatie majú svoj pôvod práve v nich. Dôležité je tiež vyvarovať sa vedenia ostrej hranice medzi vedomými a nevedomými motívmi, pretože sa vzájomne prelínajú a doplňujú.

S motiváciou je tesne spojená zameranosť osobnosti. Vymedzujeme ju ako zložitú osobnostnú dimenziu podmienenú systémom dominujúcich motívov, ktorá sa prejavuje v sociálnych vzťahoch človeka, v jeho životných cieľoch a spôsoboch ich realizácie. Je užším pojmom než motivácia, ale kvalitatívne veľmi významným, pretože determinuje celkovú orientáciu človeka v spoločnosti a úroveň jeho spoločenskej aktivity. Jej spätosť s motiváciou je dialektická: nielenže je určená dominujúcimi motívmi, ale spätne ovplyvňuje celú motivačnú sféru. Motívy, ktoré sú s ňou v súlade, sa rozvíjajú a upevňujú, u ostatných dochádza ku korekciám a oslabovaniu.

Zameranosť osobnosti má svoje kvality a formy. Jej najpodstatnejšími kvalitami sú: spoločenská hodnota, šírka, intenzita, stálosť a aktivita. Medzi typické formy zameranosti patrí: túžba, chcenie, záujmy, sklony, ideály a presvedčenie. Medzi najvýznamnejšie z nich obvykle zaraďujeme záujmy, ideály a presvedčenie.

Charakter je úzko spätý s motiváciou a zameranosťou. Predstavuje podstatnú regulačnú konštantu odrážajúcu vzťahy k spoločnosti a sebe samému. Ide teda o komplex osobnostných čŕt a vlastností, ktoré sú pre daného človeka príznačné a relatívne stále a ktoré odrážajú jeho spoločenské hodnoty a sú výsledkom jeho životnej cesty.

Štruktúru charakteru tvoria:

1. Vlastnosti vyjadrujúce zameranosť človeka, jeho rozhodujúce vzťahy.

2. Črty a vlastnosti vôle.

Prvú skupinu vlastností konkretizujú vzťahy k svetu, vzťahy k druhým ľuďom, vzťah k sebe samému a vzťah k práci (vzťah a postoj k práci a spôsob práce). Druhú skupinu sýtia vlastnosti, ktoré umožňujú vedomú reguláciu činnosti, ak človek naráža pri realizácii cieľov na určité prekážky. K najdôležitejším vôľovým vlastnostiam charakteru patrí cieľavedomosť, samostatnosť, rozhodnosť, vytrvalosť, húževnatosť, sebakontrola, odvaha, statočnosť a ich protiklady - živelnosť, nesamostatnosť, pasivita, nerozhodnosť, netrpezlivosť, poddajnosť, impulzívnosť zbabelosť. Tieto vlastnosti zasluhujú mimoriadnu pozornosť z hľadiska rozvoja osobnosti policajta.

Schopnosti, predstavujú také psychické vlastnosti osobnosti, ktoré sú predpokladom úspechu (vysokého výkonu) v rôznych druhoch činnosti (v práci, v učení, športe, umení, vojenskej a policajnej činnosti a pod.). Preto sú i príčinou rozdielu medzi ľuďmi v ich výkonoch za inak rovnakých podmienok.

Človek sa nerodí so schopnosťami, získava ich až v konkrétnych činnostiach na podklade vlôh. Vlohy sú vrodené, biologickým vývojom podmienené anatomicko-fyziologické zvláštnosti jedinca nevyhnutné pre utváranie a rozvoj jeho schopností. Medzi anatomické komponenty vlôh môžeme zaradiť celkovú stavbu, silu a odolnosť telesného organizmu a zvláštnosti stavby jednotlivých receptorov. Fyziologickými predpokladmi formovania schopností sú predovšetkým analyticko-syntetické činnosti ľudského mozgu, vzťahy medzi prvou a druhou signálnou sústavou, zvláštnosti v činnosti rôznych analyzátorov a ďalšie.

So schopnosťami úzko súvisia vedomosti, návyky a spôsobilosti. Schopnosti umožňujú človeku rýchlejšie a ľahšie si osvojovať určité vedomosti a formovať náležité návyky a spôsobilosti. Tieto spätne pozitívne ovplyvňujú rozvoj osobnosti, avšak nemožno ich vzájomne stotožňovať.

Schopnosti obvykle rozdeľujeme do dvoch skupín - na všeobecné a špecifické. Toto rozdelenie je relatívne, pretože medzi schopnosťami obidvoch skupín existuje vzájomná spätosť.

Všeobecné schopnosti sú predpokladom úspechu v rôznorodých činnostiach a premietajú sa do väčšiny špecifických schopností. Obvykle vyčleňujeme tri skupiny všeobecných schopností:

1) percepčné - schopnosti, týkajúce sa pociťovania, vnímania, predstáv a ich rôznych kvalít ako je napr. citlivosť, diskriminácia, manipulácia s predmetmi v predstave, percepčná pamäť a pozornosť,

2) psychomotorické - rôzne vlastnosti pohybov, ako je ich presnosť a kvalita, konkrétne sa týkajú koordinácie pohybov, dĺžky reakčného času, udržovania rovnováhy a pod.,

3) intelektové - schopnosti týkajúce sa rozumovej činnosti, osobitne schopnosť intelektuálnych operácií, riešenia problémov, obsahové i významové zvládnutie verbálnych a názorových podnetov a pod.

Kľúčovú pozíciu medzi všeobecnými schopnosťami zaujíma všeobecná rozumová schopnosť čiže inteligencia. Môžeme ju definovať ako schopnosť riešiť nové situácie prenikaním k ich podstate, účelne konať a vyrovnávať sa so zmenami prostredia. Má dve zložky - prirodzenú a vzdelanostnú. Ako celok sa mení s vekom, prudko narastá do 14 a 16 rokov, ďalší vývoj je potom veľmi pozvoľný a v starobe dochádza k jej poklesu. Zisťuje sa inteligenčnými testami, výsledok ktorých vyjadrujeme inteligenčným kvocientom (IQ). Pre priemernú inteligenciu sa pohybuje (asi dve tretiny populácie) IQ od 90 do 109 bodov.

 

Tabuľka č. 1: Inteligenčný kvocient (v bodoch)

1	20	Idiotia
2	20-40	Imbecilita
3	40-69	Debilita
4	70-79	Hraničná čiara medzi rozumovou zaostalosťou a normou
5	80-89	Podpriemerná inteligencia
6	90-109	Priemerná inteligencia
7	110-119	Nadpriemerná inteligencia
8	120-139	Vysoká inteligencia
9	140	Veľmi vysoká inteligencia

 

Špecifické schopnosti, podmieňujú výkon človeka v rôznorodých druhoch činností a tvoria súčasť zložitých komplexov profesionálnych schopností. Patria medzi ne i schopnosti formulujúce sa na základe špecifickej činnosti policajta, ako aj organizátorské, pedagogické a iné schopnosti. Sú viazané nielen na určitý odbor ľudskej činnosti, ale aj na určité podnety a preto sú typické len určitému jedincovi. Môžu vyjadrovať výrazný sociálny kontext (napr. komunikačné schopnosti) a zároveň môžu byt‘ navodené prežívaním citu s podobným citom druhej bytosti (empatia).

Temperament - má v bežnej reči iný význam než vo vedeckej psychologickej terminológii. „Temperamentný“ spravidla znamená toľko, ako živý, čulý, prudký, výbušný. V psychológii osobnosti temperamentom označujeme súhrn vlastností určujúcich dynamiku celého psychického života, tzn. prežívania i správania. Temperament teda predstavuje súhrn vlastností, ktoré dynamizujú psychickú činnosť, čím významne ovplyvňujú silu reakcií človeka na vonkajšie podnety i schopnosť ovládnuť vlastné prežívanie a správanie.

Dynamikou prežívania a správania rozumieme predovšetkým tempo priebehu, striedania a intenzitu psychických procesov, stavov a činností. Táto dynamika je vlastne podmienená celou činnosťou nervového systému - centrálneho aj vegetatívneho. Vlastnosti temperamentu teda nemajú v tomto zmysle psychický obsah, ale formu (v zmysle sily, rýchlosti a celkovej senzibility).

I. P. Pavlov vytvoril známu typológiu vyššej nervovej činnosti, (VNČ), ktorá sa stala fyziologickým základom temperamentu. Jeho štyri typy VNC zodpovedajú štyrom klasickým (Hippokrates, Galenos) druhom temperamentu uvádzame na obrázku.

 

Obr. č. 11. Vzťah typov vyššej nervovej činnosti a druhov temperamentu a antická typológia

 

 

Sangvinik sa prejavuje mnohotvárnou činnosťou, prudkosťou, najrôznejšími záujmami a pružným myslením. Dobre sa prispôsobuje novým situáciám, rýchle nadväzuje styk, je družný. Ľahko sa citovo vzruší, ale aj rýchlo ochabne. Je optimistický, veselý, znášanlivý a spoločenský, nemá však rád jednotvárnosť. Policajt s príklonom k sangvinikovi má značné sklony k aktivite, iniciatíve a sebaovládaniu, býva disciplinovaný, ľahko prenáša pozornosť, rýchle si osvojuje nové návyky a zvyky. Dá sa dobre výchovne usmerňovať, ale je nutná jeho kontrola, pretože vzhľadom na to, že sa učí rýchle a ľahko, akoby samozrejme, môže sa bez zábran stať povrchný, nestály a ľahkovážny. V psychickej záťaži potrebuje sangvinik veľké zaťaženie, regenerácia je krátka, rovnako tak pôsobenie hyperkompenzačného efektu.

Flegmatik je kľudný, vyrovnaný, produktívny, disciplinovaný. Dobre sa ovláda, osobitne v známych situáciách, nové okolnosti mu však prinášajú rad obtiaží. Býva v nich pomalý, rozpačitý, nerozhodný a ťažšie sa im prispôsobuje. Je však trpezlivý, dôsledný, vie si rozvrhnúť sily, takže úlohu spravidla splní. Býva skôr vážnejší než veselý, čiastočne uzavretý, málo výbojný a má rád odstup. Je sebakritický a znášanlivý. Určitý nedostatok predstavujú ťažkosti pri vytváraní či menení návykov a zvykov. Policajt s príklonom k flegmatikovi býva spravidla kľudný, na vonkajšie podnety reaguje pomalšie avšak presne. Je stály, vie sa sústrediť a ovládnuť, nemá potiaže s disciplínou. Problémy však vznikajú s jeho pomalosťou a ťažkosťami pri pretváraní starých, pre policajnú činnosť nepotrebných návykov. Pri nedostatočnej kontrole sa môže ľahko dostať do role pohodlného leňocha ľahostajného k svojmu okoliu. V psychickej záťaži potrebuje flegmatik veľké zaťaženie, dlhú regeneráciu a aj hyperkompenzácia trvá dlhšie.

Cholerik predstavuje výbušný, rýchly a silne vzrušivý typ. Prejavuje sa značnou životnosťou až neskrotnosťou, dokáže byt‘ veselý a zábavný. Striedajú sa u nebo obdobia horlivosti a úsilia s obdobím ochablosti. Máva extrémne citové prejavy, býva impulzívny, málo disciplinovaný, ťažko sa prispôsobuje platným spoločenským normám. Vyznačuje sa tvrdohlavosťou, ktorá ho privádza do konfliktov so spolupracovníkmi, vedúcimi i s rodinou.

Býva zhovorčivý, v reči a pohyboch prudký, rýchly a výrazný. Jeho nervová sústava však znesie veľké excitačné zaťaženie, je málo unaviteľná. Policajt s príklonom k cholerikovi sa ťažšie prispôsobuje podmienkam policajnej služby, je nápadný svojou výbušnosťou, netrpezlivosťou a menšou disciplinovanosťou. Jeho výhodou však je, že môže vykonávať bez väčších ťažkostí namáhavú a monotónnu prácu. Podobné parametre charakterizujú vykonávanie zodpovednej práce, avšak za predpokladu, že bude vedený presvedčovaním, argumentáciou, než strohými príkazmi a káraním. Je treba k nemu pristupovať s taktom a zvykať ho na sebaovládanie. V psychickej záťaži stačí cholerikovi malá zaťaženosť, napätie vybehne, ale rýchlo sa vracia, stačí rozsahom neveľká regenerácia síl a už sa dostavuje krátky hyperkompenzačný efekt.

Melancholik máva úzke záujmy, býva pasívny a málo prispôsobivý. Vo väčšine udalostí vidí nebezpečenstvo, silné vplyvy utlmujú jeho činnosť. Javí sa preto ako nedostatočne koncentrovaný. Silne prežíva svoje dojmy, býva ustrašený, v konfliktných situáciách pasívny. Ľahko sa dá ovplyvniť citovými vzťahmi a stavmi. Obáva sa nových situácií i ľudí, preto vyhľadáva samotu, často sa uzavrie do seba a ťažko sa zaraďuje do rôznych skupín pre svoju uzavretosť. Nerád sa exponuje, netúži po funkciách a po riešení zložitejších situácií, často býva nerozhodný, nesmelý, zdržanlivý. Tým podvedome bráni svoju psychiku pred preťažením, ale súčasne uteká pred realitou, ktorej sa nakoniec aj tak nevyhne. V kľudnom a známom prostredí však môže byt‘ dobrý pracovník, vyznačujúci sa veľkou starostlivosťou, pozornosťou k druhým a taktným správaním.

Ak by sa vyskytol policajt s príklonom k melancholikovi, je značný predpoklad, že sa bude obtiažne vyrovnávať s požiadavkami policajnej činnosti: Prejavuje sa u neho nerozhodnosť, ustrašenosť, nepriebojnosť a nedostatok aktivity. V primeraných podmienkach (napr. expertíznej činnosti) pracuje však veľmi spoľahlivo a presne, disciplinovane s precíznym úmyslom pre jemné odtiene či diferenciácie. V psychickej záťaži melancholik znesie „malé“ zaťaženie, nasleduje dlhá regenerácia a hyperkompenzácia trvá taktiež dlho.

 

 

 

Súhrn

 

 

            Psychológia osobnosti patrí do teoretickej psychológie a zároveň predstavuje základnú psychologickú disciplínu. Rozvíja sa v dvoch oblastiach – t.j. vo svojej teoretickej (všeobecnej) oblasti a v oblasti praktickej psychológie.

            Predstavuje poznatkovú bázu, bez ktorej je veľmi ťažko porozumieť samému sebe, ako aj druhým ľuďom. Z psychológie osobnosti vychádzajú mnohé špeciálne a osobitne aplikované psychologické disciplíny. Bez poznatkov psychológie by sa policajt veľmi ťažko orientoval v takých odvetviach systému psychologických vied ako je policajná psychológia, forenzná psychológia a jej pododvetvia (napr. kriminologická psychológia). Poznatky psychológie osobnosti sa významne uplatňuje v kriminológii, ktorá predstavuje vedu o zločine (kriminalite).

            Osobnosť človeka predstavuje integrovaný systém, ktorý charakterizujú hierarchicky usporiadané štrukturálne prvky. Medzi najfrekventovanejšie prvky patrí motivácia a zameranosť, charakter, schopnosti a temperament. V usporiadaní týchto prvkov treba hľadať nielen hierarchické usporiadanie a určité prvky stability, ale zároveň aj dynamiku z hľadiska procesuálneho prístupu k štruktúre. Tieto poznatky umožňujú tvorbu najrôznejších typológií osobnosti a hľadanie osobnostných charakteristík procesuálneho správania človeka.

            Psychológia osobnosti je významným zdrojom sebapoznania osobnosti policajta. Špecifika policajnej činnosti kladie vysoké nároky na osobnostný profil policajta. Jej poznatkový systém umožňuje načrtnúť štruktúru tohoto profilu ako určitej cieľovej kategórie pre rozvoj osobnosti policajta. Nároky na profesiu policajta sa odrážajú aj na prísnych kritériách výberu, ku ktorým prispievajú aj poznatky psychológie osobnosti. Harmonická osobnostná báza policajta sa pozitívne odráža na profesionalite a etickom správaní.

Osobnosť policajta v súvislosti s výkonom jeho profesie spojenej s psychickou záťažou podlieha deformáciám v dôsledku morálnej a charakterovej depravácie jednotlivcov resp. vplyvom nezvládnutého stresu. Pre psychohygienu policajta a kvalitu jeho výkonu je významné poznať  vplyv kritických udalosti, akútneho stresu a poststresovej traumatickej poruchy a možnosti ich prevencie a zvládania.

 

 

Slovník

 

Ak chceme pochopiť podstatu tejto kapitoly, je treba poznať význam nasledovných pojmov. Každý z nich bol použitý v tejto kapitole.

 

Dominantný – Prevládajúci, vedúci, hlavný.

Extrovert – Človek usmerňujúci vlastnú psychickú energiu na vonkajší svet, vonkajšie objekty, na vonkajšiu činnosť.

Introvert – Človek obracajúci všetok záujem na seba, na svoj vnútorný svet; človek uzavierajúci sa do seba.

Kooperácia – Spoločná plánovitá práca, spoluúčasť, svojpomoc

Labilný – Nestály, kolísavý, nepevný, vratký, neistý

Rivalita – Súperstvo, pretekanie

Stabilný – Stály, ustálený, nemenný, nehybný, pevný.